QUISLING - POSLEDNÉ DNI

Vyrovnávanie sa s temnými historickými udalosťami vlastnej krajiny patrí k dôležitým a divácky atraktívnym látkam. Filmári majú možnosti pripomínať, aby ľudia nezabudli a diváci si dajú v kine lekciu dejepisu. Veľa podobných titulov však spolieha výhradne na silu témy a kreatívna stránka ostáva v úzadí.

Divákom to však často stačí a mýlia si kvalitu filmu so silou skutočných udalostí. Samozrejme však existujú výnimky. Aktuálny titul Erika Poppa (Utøya, 22. júl) k nim však nepatrí. To ale neznamená, že ide o podpriemerný film. A určite by ste ho mali vidieť. Pretože k našej histórii je v ňom viac styčných bodov, než by sa nám páčilo.

Vidkun Quisling (Gard B. Eidsvold) bol počas 2. Svetovej vojny premiérom Nórska. A rovnako tak fašistickým kolaborantom. Teraz čaká v cele na súd za vlastizradu. Prostredníctvom rozhovoru s kňazom (Anders Danielsen Lie) sa odkrývajú jeho pohnútky a myšlienky.

Quisling - posledné dni by mal byť pre tuzemských divákov povinnosťou. Príbeh titulnej postavy totiž veľmi pripomína našu minulosť. Konkrétne príbeh Jozefa Tisa. Ten sa tiež rozhodol postaviť na zlú stranu dejín. Historicky bol podobnou postavou ako Quisling. V časoch, keď Slovensko opäť koketuje s podporou vojnového agresora by mohol byť aj istým varovaním pre istú skupinu ľudí.

Ale späť k filmu. Poppe sa rozhodol pre nie úplne vďačnú formu. Jeho film je pomalý, šetrí vypätými situáciami a celý príbeh podáva odcudzene. Až dokumentárne. Čo by nemusel byť problém, keby sledovateľ našiel trochu toho diváckeho potešenia. Vzhľadom na to, že s hlavným “hrdinom” sa nedá identifikovať a súcitiť je to trochu problém.

Napojenie na postavy nefunguje a tak sa iba takmer dve a pol hodiny prelúskavame myšlienkami človeka, s ktorým nechceme mať nič spoločné. Tento princíp by mohol fungovať pri podstatne kratšej stopáži. Ale naozaj chce úprimne niekto hľadať pri vojnovom zločincovi nejaké to ľudské pochopenie? Často sa tak stráca sústredenosť a vkráda sa nepríjemná nuda.

Osobné linky nie sú dostatočne nosné a filmu tak ostáva iba silná téma. Podobne na mňa kedysi pôsobil Pád tretej ríše. Sledovať Hitlera v posledných chvíľach vlády tiež nebol nijako fascinujúci zážitok. Skôr som si prial, nech to čím skôr celé skončí. Pretože v podobnej spoločnosti som sa necítil komfortne. Hlavne ak absentujú háčiky na diváka v podobe kladných hrdinov alebo niečoho, čoho sa dá chytiť. Hocičoho.

V rekonštrukcii útoku na ostrov Utøya si ten háčik Poppe našiel v podobe jednozáberovej formálnej stránke. V podobe zážitkového adrenalínového cvičenia dokázal dostať z divákov emócie aj nejaký ten presah. V tejto podobe sa mu to ale nedarí úplne suverénne.

Možno by pomohlo trochu historického kontextu. O Nórsku počas vojny sa dozvieme veľmi málo a nevytvára sa tu dostatočné podhubie pre prácu so zradou na národe. Krajina mala byť jedným z “hrdinov” filmu. To, že vieme, aké zverstvá sa diali počas vojny na silný divácky zážitok v tejto podobe nestačí. Stále totiž platí pravidlo, že pokiaľ to nie je vo filme, tak to nevieme a nemáme čistú emotívnu väzbu. A toto platí aj pre nórskych divákov. Keby sme sledovali film o Tisovi, takisto by nám k zážitku nestačilo to, čo máme naštudované z dejepisu.

Spomeňme si na fascinujúci Kramerov Norimberský proces. Ten sa s podobnými nástrahami vyrovnával elegantnejšie, divácky prívetivejšie a tým pádom omnoho silnejšie. Súdnemu procesu v aktuálnom projekte chýba šťava. Aj pri podobne chladnej Anatómii pádu sme mali podružné témy, s ktorými sa aj napriek procedurálnemu chladu dalo stotožniť.

Túto úlohu mal evidentne zohrávať spovedajúci kňaz. Jeho vnútorný boj však tiež nie je uchopiteľne akcentovaný. Silu a emócie získa táto postava až pár minút pred koncom. Čo je pri tejto stopáži príliš pozde. Chcelo to trochu viac sa pohrať s dramaturgiou.

V čom naopak film funguje? Podobne ako pri Páde tretej ríše to je najmä pohľad na myšlienkové pochody človeka, ktoré si nikto z nás (dúfam) nevie predstaviť. Ako si vojnový zločinec obhajuje svoju pravdu? Prečo konal ako konal? Uvedomuje si svoje postavenie v dejinách?

V tomto prípade pomáhajú snaživí herci. No chýba tu nejaké poriadne dynamo, ktoré by dokázalo plátno naplno rozžiariť. Po technickej stránke je film OK a zadanie je splnené so cťou. Otázkou je, či si tvorcovia východiskovú explikáciu nemali ešte trochu premyslieť. Stále však majú v rukách jeden silný tromf. A tu sa zase dostávame k téme, ktorá je dostatočne nosná aj napriek nie úplne zvládnutému obsahu a forme.

Quisling - posledné dni je film, ktorý si na seba uplietol bič svojou koncepciou. Našťastie ale rozpráva dostatočne silnú kapitolu z dejín. Navyše bez problémov prenosnú do našich končín. Bohužiaľ. Aj napriek nie úplne presvedčivým kvalitám dvíham palec jednoznačne hore. Film by malo vidieť čo najviac tuzemských divákov. Minimálne ako memento a možno aj varovanie. Podporcovia diktátorských režimov totiž v civilizovanom svete nekončia dobre. Ľudsky ani historicky.

P.S. Pokiaľ vám k silnému zážitku stačí téma, prípadne vás veľmi zasiahol Pád tretej ríše, pripočítajte si pokojne k číselnému hodnoteniu 2 bodíky.

Quislings siste dager (Nórsko, 2024, 147 min.)
Réžia: Erik Poppe. Scenár: Anna Bache-Wiig, Ravn Lanesskog, Siv Rajendram Eliassen. Hrajú: Gard B. Eidsvold, Anders Danielsen Lie, Lisa Carlehed, Lisa Loven Kongsli, Arthur Hakalahti, Stein Torleif Bjella, Øyvind Brandtzæg...