KRAJINA HOJNOSTI

V úvode textu stručne načrtnutý príbeh filmu je rozprávaný chronologicky. Napriek tomu Wenders na hlavnú dejovú líniu nabaľuje množstvo vedľajších motívov. Jedným z ústredných je problematika americkej society v súčasnosti, konkrétne po spomenutej tragickej udalosti. Priznám sa, ako človeku, ktorý nikdy USA nenavštívil a o pomeroch v krajine vie iba sprostredkovane z médií a iných zdrojov, sa mi ťažko hodnotí vykreslenie tejto situácie. Zdá sa mi však, že aj Wenders si uvedomuje svoju cudzosť v danom prostredí, hoci v USA nejaký čas strávil a už dlhšie obdobie tvorí tam. Nepúšťa sa totiž do hlbokých sociologicko-politologických rozborov ani ničoho podobného. Skôr predostiera svoje vnímanie, svoj pohľad. A zdá sa, že kultivovane. Z jeho prístupu necítiť žiadnu agresiu ani (opodstatnenú?) kritiku, ktorá je v poslednom období tak často vyčítaná európskym režisérom pri spracovávaní »amerických« tém. Jeho film je skôr road movie dvoch ľudí žijúcich v krajine hojnosti a (ne)prispôsobujúcich sa jej podmienkam ako (pseudo)dokumentárna štúdia. Aj keď...

Možná polemika s mojimi predchádzajúcimi tvrdeniami je obsiahnutá v samotnej snímke, a to hneď vo viacerých momentoch. Jedným z nich je ústredný tandem postáv, ktorých putovanie a hľadanie sledujeme. Mladá Lana je práve v akomsi finálnom údobí dospievania. Mladá, sebavedomá, energická žena, pohybujúca sa na spodných poschodiach hierarchie spoločnosti, je však zároveň ešte neistá, stále sa učí kráčať životom a spoznáva okolitý svet. Dá sa povedať, že Lana je veľmi typická, modelová postava. To isté platí aj o Paulovi. Veterán z Vietnamu, poznačený traumatizujúcou skúsenosťou, slepo, paranoidne sledujúci a prenasledujúci každého »potenciálneho teroristu«. Wenders však ide ďalej. Vzájomným spojením dvoch typov vytvorí tandem, ktorý je na jednej strane zástupný pre časť spoločnosti, no na strane druhej pôsobí vierohodne a vyrovnane. Navyše vhodným výberom hereckých predstaviteľov postáv im dodá rozmer prípadne absentujúci pri horšej voľbe. Michelle Williamsová je v úlohe Lany presvedčivá, aj vďaka tomu, že nie je natoľko opozeraná. A John Diehl sa veľmi dôstojne zhostil neľahkej roly. Stret dvoch generácií je tak podaný triezvym spôsobom, pričom divák by nemal mať problém s nesúrodosťou vykresleného vzťahu.

Druhým výrazným motívom prezentovaným vo filme je onen stret. Aj keď ide o generácie chronologicky následné, vzťah medzi nimi je ozvláštnený. Absentuje bezprostredná spätosť medzi rodičom a dieťaťom. Fakt, že Paul je Laniným strýkom, zohráva pri ich vzájomnej konfrontácii viacznačnú úlohu. Oprostený od nutnosti zobrazenia mnohých sprievodných atribútov vzťahu rodiča a dieťaťa, sústreďuje sa Wenders na vykreslenie takpovediac čistého generačného stretu (konkrétne rodinné relácie presakujú na povrch iba minimálne, stále akoby ostávali v úzadí). Dôležitou teda nie je rodinná príslušnosť Lany k Paulovi ako skôr skutočnosť, že obaja skrz spoznávanie toho druhého môžu objavovať a zakúsiť hlavne sami seba. 

Rozprávanie príbehu je do značnej miery podporované aj formálnymi prostriedkami. Kameraman Franz Lustig strieda dva štýly. Precízne a dôsledne komponované »čisté« zábery (napríklad tie na strechách budov) sa striedajú s roztrasenými zábermi ručnej kamery, ktoré pridávajú rozmer autenticity, miestami až dokumentárnosti. Aj týmto spôsobom autori diferencujú to, o čom rozprávajú: spoločenskú perifériu oproti zvyšku spoločnosti, umelé, konštruované oproti prirodzenému a podobne. Spôsob zobrazenia toho, o čom rozpráva príbeh, dodáva filmu ako celku ďalšiu kvalitu. Za zmienku stojí aj kvalitná hudobná dramaturgia, tvorená piesňami Leonarda Cohena (z jeho piesne pochádza názov snímky), Davida Bowieho či skupiny Travis.

Keď som dosiaľ iba chválil, na tomto mieste som, bohužiaľ, nútený prestať. V závere sa totiž Wenders akosi neovládol. Koniec pôsobí príliš pateticky a vyznačuje sa doslovnosťou či dokonca zdvojením informácií. Posledných pár minút je zbytočne nadstavovaných a myslím si, že keby sa ich režisér zriekol, celkový vplyv na diváka by bol pravdepodobne emocionálne silnejší. Záverečné scény prerúšajú predošlú kontinuitu rozprávania a sú príliš násilné na to, aby ich divák prijal bez výhrad.

Výlet do Wendersovej Krajiny hojnosti sa však napriek výhradám proti ukončeniu divákovi oplatí. Aj keď neprijmeme režisérove názory a závery, ku ktorým dochádza, a budú sa nám zdať patetické a možno idealistické, predchádzajúce momenty nám to vynahradia. Stále ostane viacero motívov, nad ktorými sa dá zamýšľať dlhšie po návrate z tohto výletu. A myslím, že divák povznesený nad tento (nešťastný) moment, bude odchádzať z kinosály spokojný, snáď aj o niečo bohatší.

Land of Plenty (USA/Nemecko, 2004, 124 min.)
Réžia: Wim Wenders. Scenár: Michael Meredith, Wim Wenders. Kamera: Franz Lustig. Hudba: Linda Cohen. Hrajú: Michelle Williams, John Diehl, Shaun Toub, Wendell Pierce, Richard Edson, Burt Young