TAJOMSTVO SLOV

Coixetová štruktúruje rozprávanie filmu do troch hlavných častí. Je príznačné, že v rámci nich sa post hlavnej postavy vymení medzi Hannou a Josefom a naopak. Úvodná časť je venovaná Hanne: spoznávame ju v jej prostredí a následne sledujeme jej cestu na plošinu. V druhej časti nastupuje na scénu Josef (Hanna z nej nemizne, ale dostáva sa mierne do úzadia). Jeho spoznávame v nie typickej situácii, odkázaného na pomoc Hanny. Tá s ním spočiatku nevedie dialóg, nechce mu prezradiť nič o sebe. Postupne sa však mení aj jej prístup a otvára cestu pre tretiu časť, keď sa spomedzi postáv stráca všetko nevypovedané a tajomné a hlavnú úlohu opäť preberá Hanna. 
       
Rozprávanie príbehu je v tomto prípade lineárne a chronologické. Coixetová sa neopiera o efektnosť, ale ide jej predovšetkým o efektívnosť. V tomto ohľade je mimoriadne striktná, bez akýchkoľvek okľúk a ústupkov vo vzťahu k divákovi útočí na bránu. Uvedomuje si silu svojej látky a snaží sa ju podať tak, aby jej účinok na diváka bol čo najväčší. Priamočiarosť rozprávania jej hrá do karát. Vedľajšie postavy (ostatní „obyvatelia“ plošiny) sú exponované počas krátkych dialógov s Hannou. Nijako nenarúšajú plynutie rozprávania, výstižne dokresľujú atmosféru prostredia.  

Coixetová sa v prípade ústredného tandemu môže oprieť o skutočne vynikajúcich hercov. Tim Robbins napriek tomu, že prevažnú väčšinu času strávi pripútaný na lôžko, vytvára z Josefa živú postavu. Monológom, ktoré prednáša, dodáva rozmer autenticity a potrebné náladové zafarbenie. Najmarkantnejšie vari v momente, keď vraví Hanne: „Je hrozné uchádzať sa u niekoho o súcit. Dúfam, že som ho v tebe nevyvolal.“ Predstaviteľka Hanny, Sarah Polleyová, za Robbinsom v ničom nezaostáva, je mu dôstojnou partnerkou. Obzvlášť pozoruhodný je jej výkon v záverečnej časti, najmä v scéne, keď sa Josefovi zdôverí so svojím tajomstvom z minulosti. Jej prejav graduje paralelne s narastajúcou mierou tragickosti vypovedaného. Polleyová dodáva scéne a monológu rozmer, ktorý ho výrazne vzďaľuje od hraníc prehnaného pátosu či zbytočnej sentimentality. Zároveň za pozitívum považujem aj to, že Coixetová nevstupuje do príbehu so zadefinovanými všetkými skutočnosťami, ale že si jednu pomerne dôležitú udržiava ako tajomstvo pred divákom až do záveru. Keď ju potom odhalí, jej intenzita je výrazne väčšia a tým sa zvyšuje celková efektívnosť výpovede.
       
Atmosféra príbehu je podporovaná aj formálnou stránkou. Ručná kamera Jean-Clauda Larriena nás akoby vťahuje bližšie k postavám. Podobný efekt má aj rozzáberovanie. Zábery sú pomerne často úzke (polodetaily a detaily), čím nás tvorcovia akoby chceli prinútiť, aby sme precítili aj „fyzickosť“ postáv. To je dôležité napríklad v scéne, keď Hanna vymieňa Josefovi obväzy; pripomína nám to, že ich vzťah má fyzický základ. Fyzickosť je v tomto prípade dôsledne oddeľovaná od sexuality, na čom sa podieľa aj už spomínané rozzáberovanie.

Suma sumárum, Tajomstvo slov je dobrý film. Jeho ťah na bránku je evidentný a stopercentný, no emócie, ktoré z diváka vyžmýka, nie sú umelé. Coixetová je v niektorých scénach naozaj silná a darí sa jej nabúrať divákov cynický odstup. Napriek niekoľkým chybičkám krásy (prejav Hanninej terapeutky a pod.) sa naň oplatí ísť, nechať sa dojať a možno si aj poplakať. Niekedy to nezaškodí.

La Vida secreta de las palabras (Španielsko, 2005, 120 min.)
Réžia: Isabel Coixet. Scenár: Isabel Coixet. Kamera: Jean-Claude Larrieu. Hudba: Chop Suey. Hrajú: Tim Robbins, Sarah Polley, Javier Cámara, Eddie Marsan, Leonor Watling, Steven Mackintosh, Julie Christie