OBSLUHOVAL JSEM ANGLICKÉHO KRÁLE

Košatá a na udalosti bohatá filmová predloha ponúkla viaceré spôsoby spracovania. A vzhľadom na prístupnosť k divákovi sa rozhodol Jiří Menzel pre klasiku – starší muž spomína na svoju mladosť a postupne nám ukazuje, ako sa mení z mladíka na dospelého ostrieľaného chlapa, ktorý strávil celý svoj život v spoločnosti nádherných žien, no nakoniec je rád aj za samotu narúšanú občasnými návštevníkmi. Spôsob plný flashbackov síce narúša kontinuitu, ale zároveň je divácky vďačným štýlom. Najmä keď jeho režisér ctí predlohu a dokáže divákom servírovať ľahšie pochopiteľné obrazy. Pretože pokiaľ ide o pohyblivé obrázky, z nového kúsku vychádza najlepšie práve režisér, ktorý už vyskúšal mnoho látok a aj túto drží väčšinu času pevne v rukách, hoci občas na chvíľu stráca opraty...

Horšie to už bude so samotným scenárom, ktorý sa po vypreparovaní vhodných strán mení skôr na sériu epizódnych scénok, ktoré okrem hlavného hrdinu či niekoľkých vedľajších postáv nespája vôbec nič. Nebral by som tento fakt ako tragický, ale mnohým divákom môže vadiť, že sledujú iba spomienky jedného muža, ktorého stretlo v živote množstvo nešťastia, ale vždy dokázal z neho využiť čo najviac. A každé nešťastie sa stáva jeho šťastím. Bude to stačiť na to, aby dospel k záverečnej katarzii po mnohých rokoch? Menej náročným záujemcom áno, ale tým druhým veru nie...

Hrabalova predloha je totiž tak ťažko zachytiteľná, že výsledok nie je úplne konzistentný a okrem poriadnej dejovej línie nerozkúskovanej na sériu dobrodružstiev, obsahuje miestami postavy či scénky, ktoré pôsobia občas samoúčelne v prospech obsadených hercov alebo sú smutným príkladom prítomnosti strihačských nožničiek, ktoré jednoducho odstrihli z filmového materiálu viac ako bolo treba. Narážam najmä na prítomnosť najnovšej dejovej linky s Lasicom či Zuzanou Fialovou, ktorí napriek solídne odohranému partu svoju existenciu postáv môžu len ťažko odôvodniť. A je celkom možné, že ich pôsobenie má svoj význam, ale nedostalo sa do finálneho strihu.

Obsluhoval jsem anglického krále je filmom dvoch žánrov a je otázne, ku ktorému viac inklinujete. Pokiaľ máte radi viac komédiu, prvá polovica je pre vás a je nakrútená s takou ľahkosťou, že na ňu budete radi spomínať aj pár dní po zhliadnutí filmu. Lenže tento kúsok sa akoby po vzore klasiky Život je krásny mení a v druhej polovici nastupuje dramatická línia o ľudskosti, vnútre človeka, láske rôznych podôb a najmä smutného pohľadu na obdobie druhej svetovej vojny v Čechách. Toto nie je jednoduchý americký kúsok, v ktorom sa vojna rovná určenému počtu obetí a traume po príchode mrzákov či odchode vlasteneckých synov. Nie, druhá svetová vojna v Čechách lezie oveľa hlbšie pod kožu a ukazuje márnomyseľnosť dvoch národov i neskutočné premeny času a spravodlivosti na rôznych stranách. Dramatická línia je dosť silná, no naráža na prístup režiséra, ktorý niekedy chce zľahčovať viac ako by mal. Ale skutočne to nemá jednoduché, pretože táto doba na ľahké sfilmovanie nepraje. A čím viac sa dostávame za polovicu filmu, tým viac dopadajú aj na filmový materiál ťažké kropaje smútku a film sa viac vlečie k svojmu koncu. Nehovoriac o niektorých vyložene trápne nakrútených filmových trikov typu požiar, kde bolo cítiť nutkanie dokončiť tento film pred decembrovou premiérou.

Ale ak si napriek rozpačitému pohľadu na viaceré súčasti zaslúži solídne nadpriemerné hodnotenie, za veľa môže ďakovať hereckým výkonom. A sú to práve herci, kvôli ktorým sa tentoraz do kina ísť oplatí. Osobne nemám problém ani s Ivanom Barnevom v úlohe mladšieho hrdinu, hoci Oldřich Kaiser v úlohe staršej verzie je oveľa presvedčivejší a na menšej ploche dokáže zahrať oveľa viac. Slovenská garda je zastúpená veľmi slušne – najviac vám utkvie v pamäti presný a nonšalantný Martin Huba. Ale aj Marián Labuda sa dokáže na malom priestore dobre uviesť a dvojica Lasica-Fialová hrá tiež dobre, hoci miestami je otázne, že čo vlastne do filmu prinášajú. Z českých hercov prichádza celá paleta, zapamätáte si Jiřiho Lábuse, Josefa Abrháma v malej roličke i mnohých ďalších...