MOST DO KRAJINY TERABITHIA

Keď už sme pri tej podobnosti, Most do krajiny Terabithia je popravde vzdialeným príbuzným skvelého Hľadania krajiny-nekrajiny. Jeho hlavnou odlišnosťou a zároveň silou je, že nie je o známom človeku, ale pracuje s imagináciou bežných detí. Detí, akými sme boli my všetci. Chvíľu indiáni, chvíľu velitelia na lodi. S baterkou pod dekou sme mohli vládnuť akémukoľvek kráľovstvu. Ak ste pripravení prejsť cez most detskej fantázie, nech sa páči. Ale pozor. Lano sa šmýka a rieka je nebezpečná.

Jesse (Josh Hutcherson) je v podstate úplne normálny chalan. Rozhodne normálnejší, ako všetci tí frajerkovia, ktorí v 13 rokoch majú pocit, že svet je televízna skriňa a rozbitý nos menšieho spolužiaka. Jesse si vo svojej hlave ulietava do sveta v ktorom mu je príjemne a po návrate do reality si ho ilustruje kresbami plnými bizarných postáv a veselých figúrok. Svojich prísnych rodičov, ofučané staršie sestry a naivnú mladšiu sestru do svojho sveta nepúšťa. Je v ňom sám so svojimi kresbami, až kým sa nezblíži s novou spolužiačkou Leslie (AnnaSophia Robb). Ponechajme milosrdne bokom fakt, prečo normálne decká musia byť outsideri a poďme radšej rovno k lanu visiacemu nad riekou.

Práve po tomto lane sa Jesse a Leslie dostávajú na druhú stranu – do Terabithie. V divom lese, medzi stromami si budujú svoje vlastné kráľovstvo v ktorom vládnu ich pravidlá. Nielen že sa hrajú, nielen že sa zbližujú (nebojte sa, nie je to Modrá lagúna), ale učia sa niečo sami o sebe. Najmä to, že aj mimo Terabithie môžu chodiť s narovnaným chrbtom.

Áno. Podobný svet poznáme nielen z Krajiny-Nekrajiny, ale trebárs aj z Nekonečného príbehu. To však nevadí, fantázia hranice nemá, to už vieme. Škoda, že príbeh je chvíľami trochu kŕčovitý, posúva sa ďalej nasilu a schematicky. Z môjho pohľadu tak poskakuje jednou nohou medzi klasickým americkým filmom na nedeľné popoludnie a niečím viac.

Tým niečím viac (okrem CGI ukážok fantázie) sú napríklad veľmi pekné úvodné titulky, vtipné okamihy (obryňa) a najmä herectvo Anny Robb. Zatiaľ čo v Charlieho továrni sa v podobe chladnej a prísnej Violet len mihla, tu takmer exceluje. Nielen, že je príjemná (no dobre, priznávam: pekná), ale jej dychtivosť po fantázii, po žití naplno, som jej plne uveril. Rovnako ako rýchle behanie v ťažkých topánkach.