ŠKOLA ZVÁDZANIA

Prvá polovica je pritom relatívne v poriadku – napriek nižšej miere očakávanej romantiky má švih a lekcie doktora P spolu s kolegom (černošským obrom Michael Clarke Duncanom) sú pomerne vtipné, hoci nie príliš milé. Humor je občas dosť hrubozrnný, väčšinu času dosť čierny a divák precitne, že namiesto romantiky sa mu začína servírovať viac posmechu na adresu polodementných študentov uvedenej školy. To príliš nevadí, pretože pokiaľ je na plátne Billy Bob Thornton a brutálnym spôsobom strháva svojich zverencov, celkom sa pobavíte. Približne po polhodine však zistíte, že študenti odchádzajú z lekcie ako zvery a svojím správaním začínajú poburovať okolie i divákov filmu. Humor sa začína vytrácať a ostáva iba čierna komédia s opakujúcimi a čoraz slabšie fungujúcimi gagmi. Napokon sa humor totálne vytratí.

Vzápätí nastupuje druhá polovica zrazu vytvárajúca z polodementného Rogera milovníka žien, ktorý nemá problém s Amandou a začína o ňu bojovať s doktorom P. Určité kúzlo, vtip a pár nápadov z pôvodného kurzu je preč, rovnako aj tempo príbehu. Film sa mení na nie príliš dobrú romantickú komédiu s bojom dvoch pánov o srdce dámy dosť neortodoxnými a rýdzo fyzickými spôsobmi. Áno, ten nádych čiernej komédie tu sčasti ostáva, ale zároveň aj príliš málo humoru a dojem premrhaného potenciálu. A tak sa romantika nedostaví, hrdinovia sa mlátia navzájom, až to napokon celé skončí...

V čom je najväčší problém filmu? Samozrejme v jeho nevyrovnanom scenári. Menšia miera romantiky na úkor čierneho až absurdného humoru strieľajúceho si z nevýrazných typov, ktoré prichádzajú na kurz, by až tak nevadila. Lenže na danú stopáž je humoru skutočne dosť málo, väčšinu filmu sa pozeráte na nevtipné dianie a akékoľvek sympatie s hrdinom neprichádzajú. Jedným z dôvodom je aj absencia určitého vývoja. Režisér nemá príliš pevnú ruku, a tak mu zrazu prechádza film z jedného subžánru do druhého. Aj to by sa dalo ešte akceptovať, keby bol celok zábavnejší. Je na škodu, že celkom zaujímavé momenty výuky z kurzu fungujú iba v teoretickej rovine a počas lekcie, no v momente ich praktickej aplikácie zlyhávajú na plnej čiare. A s nimi gro druhej polovice snímky.

Pritom je to paradox, pretože Todd Philips má už na konte celkom obľúbený Road Trip, pomerne milú, hoci tiež hrubozrnnú komédiu Old School či milý remake Starsky & Hutch. Ale s týmto kúskom minul, pretože hoci mal k dispozícii dobrý námet, humorný potenciál je príliš nízky.

A to mu príliš nepomáhajú ani hereckí predstavitelia. Jon Heder je už v úlohe dementov a looserov zaškatuľkovaný nadobro, nemá čím prekvapiť a časť filmu už vôbec nepôsobí zábavne. Jednoducho sa jeho kreácie prejedla. Po prvýkrát však smeruje kritika aj na adresu Billy Bob Thorntona. Jeho neustále opakovanie mrzutého, zlého či zákerného charakteru už stratilo silu pôsobnosti. Prvých pár minút je fajn, ale potom zistíte, že vlastne iba opakuje úlohy z posledných piatich rokov, či už ide o všetkých namosúrených trénerov či podobných postáv. Zmena komediálneho žánru mu rozhodne prospeje, takže dúfajme v kvalitnejší výkon v dramatickom Astronautovi. Pretože na poli komédie sa už zunoval. Vedľajšie roly Michael Clarke Duncana i Bena Stillera sú celkom vtipné a naháňajú pár dobrých bodov k výslednému hodnoteniu.

Škola zvádzania chcela byť sčasti čiernou a sčasti romantickou komédiou s drsnejšími pravidlami hry. Prechod je však príliš razantný a nefunguje. Aj náznaky humoru sa postupom času vytrácajú a ostáva iba toporná snaha o vtip v situáciách, ktoré už dobre poznáme. Škoda premrhaného potenciálu z prvej polovice, ktorý sa už objavuje v ďalšej hodine iba v nepatrných zábleskoch. A keď idete do kina na komédiu a väčšinu času sa nebavíte, je to slabota. Rovnako aj finálne hodnotenie.

School for Scoundrels (USA, 2006, 100 min.)
Réžia: Todd Phillips. Scenár: Todd Phillips, Scot Armstrong. Kamera: Jonathan Brown. Hudba: Christophe Beck. Hrajú: Billy Bob Thornton, Jon Heder, Jacinda Barrett, Michael Clarke Duncan, Sarah Silverman, David Cross, Matt Walsh