VRATNÉ LAHVE

Nie som fanúšik súčasného českého filmu. Priznám sa na rovinu, že neustále opakovanie sa (talentovaných) českých autorov mi pripomína kŕč. Áno páčili sa mi Knoflikáři. Ale prečo ich musím vidieť v ďalších x variáciách? Prečo každý druhý film musí riešiť rok 1968, protektorát alebo byť ďalšou variáciou Samotárov? Podľa môjho skromného názoru točia Česi stále o tom istom a všetko zachraňuje drobná hŕstka odlišných vecí. A teraz nemám na mysli ani tak populárne a ľahko stráviteľné adaptácie Viewegových románov (Účastníci zájazdu, Román pre ženy), ako skôr Alice Nellis. A Jana Svěráka.

Jan Svěrák, držiteľ dvoch Oscarov (prvý študentský za Ropákov, druhý dospelý za Kolju) je podľa mňa vizuálne najtalentovanejší český režisér a mohol by predstavovať minimálne európsku špičku. Možno sú mnohé jeho nápady považované za úlety, ale pre mňa zostanú (tak ako napr. makro zábery v Akumulátorovi) nezabudnuteľným príjemným šokom. O to viac treba hneď na úvod povedať, že Vratné lahve sú titul, kde sa Jan stiahol do úzadia. Celý film je komponovaný a režírovaný veľmi civilne, bez vizuálnych hračiek a podľa mňa obrazovo trochu vlažne. Akoby súčasťou rodinného zmierenia a protislužbou za škrtanie v otcovom scenári bolo (pod)vedomé ustúpenie a prenechanie všetkej pozornosti na príbeh a na pohnútky hlavných hrdinov (nie že by sa to vylučovalo).

Vratné lahve sú autorským príbehom Zdeněka Svěráka, žijúceho pokladu českého národa. Jeho patriotizmus, ľudskosť a človečia milota sú ťažkými zbraňami, ktorými sa vie prebojovať cez tuhé panciere dnešnej doby a celkom spoľahlivo zasiahnuť a pohnúť ľudské srdcia. Jeho herectvo je čiastočne poznačené divadelníctvom z dosiek cimrmanovho divadla, no v kombinácii s nádhernými jednoduchými dialógmi a skutočným posolstvom, ktoré skrz film chce odovzdať, tvorí silnú pozitívnu energiu. Nepochybujem, že sa na filme nasmejete a možno na chvíľku i zauvažujete. Napriek tomu, že ide takmer výsostne o osobnú spoveď a hľadanie odpovedí na vlastné otázky o potrebnosti a sebazáchrane starého človeka („ak v nebi nemajú prácu, tak neprídem“), svojou jednoducho pravdivosťou sa pochopiteľne mení na generačnú výpoveď (veľmi príjemné stretnutie kolegov z divadla).

K najpríjemnejším šokom z filmu (predsa len úsmevné dialógy a pekné obrázky sú vecou očakávanou) patria herecké výkony. Opomeniem teraz samotného Svěráka staršieho i jeho filmovú partnerku Danielu Kolářovú a prejdem priamo k veci: úžasný Jiří Macháček! Po všetkých tých viac a menej vtipných a menej či skôr viac trápnych postavách podivínov, prišiel s kreáciou, ktorá mi vyrazila dych. Absolútne civilný, elegantný a herecky úplne presný učiteľ Landa. Veľký klobúk dole!