CESTA BOJOVNÍKA

Cesta bojovníka je príbehom mladého chlapca, ktorý je napoly Viking a napoly Indián. Siroty a už na pohľad cudzinca (biela pokožka, zvlnené vlasy) sa nakoniec ujali Indiáni a vychovali ho ako svojho. Takmer ako svojho. Už jeho meno Duch a nevraživosť niektorých bojovníkov naznačovala, že si svoje miesto ešte bude musieť nájsť. Začne sa tak diať, keď sa Vikingovia opäť vrátia a vyvraždia Duchovu dedinu. Začína príbeh pomsty...

A začína aj príbeh sklamaní. Samotný dej nie je veľmi zložitý, žiaľ komplikuje ho najmä scenáristka Laeta Kalogridis (spolu scenáristka Alexandra a Nočnej hliadky) a režisér Marcus Nispel. Na jednej strane mnohé nevysvetľujú, na strane druhej dej komplikujú absurdnými situáciami. Ťažko vybrať, kto z nich je väčší vinník, ale keďže Vikingské zákony sú kruté a niekoho treba postaviť k mučiacemu kolu (stret kultúr, ja viem), volím scenáristku. Filmu chýba príbeh, výraznejšia „finta“ a nebodaj i postavy, s ktorými by sme čosi prežívali.

Žiaľ aj po režijnej stránke je to horor. A nekonštatujem to preto, že autor má k žánru evidentne blízko (Texaský masaker motorovou pílou), ale skôr preto, že si nevie poradiť so situáciou na pľaci. To, že film ponoril do modrastej, monochromatickej atmosféry možno schváliť, ale že ju používa takmer stále vyznieva naozaj zvláštne. Ešte naivnejšie vyznieva neustála snaha o prvoplánové „ľakačky“. Väčšina záberov na postavy je braná z čo najbližšieho detailu, ale len preto, aby mohol niekto vyskočiť „spoza rohu“ a urobiť „bu!“. Ak je toto režisérova predstava o napätí a gradácii, asi by si mal pozrieť víkendové rozprávky, možno nájde inšpiráciu. Podobne neprirodzene a naoko cool pôsobí aj všetka akcia vo filme. Strihaná neprehľadne, bez snahy zorientovať diváka a dať mu šancu zistiť, kto bojuje skôr, ako bude po bitke. Vo všeobecnosti možno povedať, že Nispel veľa talentu a originality nepobral, film je plný lacnejších, resp. nepodarených verzií iných filmov. Spomeniem aspoň nájazd kamery na zasnežené vrchy tak trochu podobný Pánovi prsteňov.

Zatiaľ čo moji obľúbení Vikingovia mali dve emotívne silné scény a výborne nacastované postavy hlavných predstaviteľov a trpeli najmä rozpormi medzi režisérom (režisérmi) a štúdiom, Cesta bojovníka nemá nič, čo by vyslovene ulahodilo duši diváka. Najbližšie k tomu má výprava filmu. Vôbec mi nevadí, že sa nesnaží byť historicky verná, páči sa mi jej snaha o určitú výpravnosť a mytologický charakter. Či už celková vizualizácia Vikingov, ktorá je výrazne potlačená do gotických bubákov (tie rohy sú celkom fajn), alebo prírodný look Indiánov (chatrče trochu ako z Rapa Nui) mi sedeli z celého filmu najviac.  Viac to pripomínalo atmosféru Conanoviek ako historicko-dobrodružných príbehov, a to bolo pre film len a len dobre.

Keď už som spomínal casting Vikingov, Cesta bojovníka mala mať svojho hlavného hrdinu v postave Karla Urbana. Tento bývalý tretí maršal „Jízdmarky“ podivne kolíše vo svojej hereckej kariére. Snaží sa uchytiť si miesto na „plácku“ s titulkom „cool chlapík, ktorý bojuje svalmi, hlavou i srdcom“, ale ani Doom ani Cesta Bojovníka mu veľmi nevyšli. Opäť mu chýba výraznejšia charizma, iskra alebo čokoľvek iné, na základe čoho by sme si ho mali pamätať.

Suma sumárum, Vikingovia ešte stále čakajú na filmové spracovanie, ktoré vyrazí dych. Zatiaľ mi zostáva iba pár scén s Banderasom a kreslený seriál Vicky the Viking (1974), starší ako ja. Dokedy?

Pathfinder (USA, 2006, 100 min.)
Réžia: Marcus Nispel. Scenár: Laeta Kalogridis. Kamera: Daniel C. Pearl. Hudba: Jonathan Elias. Hrajú: Karl Urban, Moon Bloodgood, Russell Means, Ralf Moeller, Jay Tavare, Nathaniel Arcand, Kevin Loring, Clancy Brown