KRÁĽOVSTVO

Kráľovstvo sa od úvodných momentov tvári ako film s presahom, v ktorom je akcia iba nutnou kulisou a nie hlavnou (a jedinou) náplňou. Skutočne, ak si odmyslíme útok zo začiatku, akčná scéna je tu prakticky iba jedna, aj to v úplnom závere. Kým sa k nej dopracujeme, čaká nás takmer hodina a pól vyšetrovania, zbierania dôkazového materiálu, pátrania po stopách a s tým spojených množstvo dialógov. Fleury a jeho tím musia bojovať o možnosť vôbec niečo robiť, saudskoarabské autority im nie sú spočiatku príliš naklonené. Našťastie je tu plukovník Faris Al Ghazi (Ashraf Barhom) a vďaka jeho pomoci získavajú agenti čoraz viac právomoci a zdá sa, že sa dostávajú čoraz bližšie k mužovi zodpovednému za útoky. Sledujeme ich cestu krok za krokom: ich nedobrovoľné čakanie v telocvični, obhliadku miesta činu a tak ďalej. Prvá, ne-akčná časť filmu, sa snaží navodiť atmosféru neistoty a nevedomosti: agenti nevedia, čo si môžu dovoliť a čo je naopak výsostne zakázané. Ocitajú sa v celkom neznámom prostredí a za jazdy si musia zvykať na tamojšie pravidlá. pred cestou totiž neabsolvovali žiadny „crash kurz“ lokálnej kultúry a mentality. Napriek tomu, ich cieľ a hodnoty, ktoré hája, sú prezentované od začiatku veľmi jasne a aj v konfrontácii s inou kultúrou pôsobia neochvejne.

Kráľovstvo má v tomto ohľade jednoznačný ťah na bránku. Všetky karty sú rozdané hneď na začiatku, dobro a zlo sú jasne zadefinované, niet tu miesta na otázky. Politické pozadie sa tu tiež nijako nerieši, čo je na škodu filmu. Všetko je prezentované až príliš jednostranne, priamočiaro. Iste, chápem, že v rámci mainstreamovej kinematografie ťažko možno očakávať hlboké analýzy politickej situácie, ktorá tvorí pozadie jednoduchého príbehu. No takto, ako to je, to pôsobí iba ako exotická kulisa. Kráľovstvo je v tomto smere veľmi podobné Krvavému diamantu. 

Tvorcovia zvolili agresívnu audiovizuálnu formu. Kamera sa neustále trasie, bolo by umenie nájsť vo filme čo i len pár statických záberov a dĺžka záberov sa pohybuje medzi 1 – 3 sekundami. Celkom mi uniklo, prečo sa kamera musí hýbať aj v inak pokojnej scéne, keď Fleury rozpráva spolužiakom svojho syna o najšťastnejšom dne svojho života. Na druhej strane, už aj v akčných scénach sa rýchle zábery a roztrasená kamera stali pomerne otrepanou štylistickou figúrou. A okrem toho, napríklad v Bourneovom ultimáte viete, čo sa na plátne deje aj vo vypätých scénach, zatiaľ čo v Kráľovstve máte pomerne často problém s orientáciou. Divákovi znemožňované vytvoriť si (mentálny) obraz o priestore, v ktorom sa postavy pohybujú a tak si udržať prehľad o tom, kto ranu zasadil a kto ju utŕžil.

Čo sa týka hereckého ansámblu, nenájdeme v ňom žiadnu vyloženú „hviezdu“. Najbližšie má k tomuto statusu Jamie Foxx, no treba dodať, že nie z čisto komerčného hľadiska. Tak či onak, je celkom pozitívne, že sledujeme nie až tak opozerané tváre. Druhá vec je, že v rámci scenára málokto dostane viac priestoru prezentovať svoje herecké kvality. Typovo a herecky mi sadol Ashraf Barhom v úlohe plukovníka miestnej polície. Ako jeden z mála prechádza v rámci filmu viacerými polohami a nemal som problém uveriť mu ani v jednej z nich. Nie žeby ostatní hrali zle, to sa nedá povedať, ale neponúknu nič, čo by ste ešte nevideli (či už od nich, alebo od niekoho iného).

Zhrnuté a podčiarknuté - Kráľovstvo ničím výrazne nevyčnieva zo štandardnej hollywoodskej produkcie a z vôd šedého priemeru. Stojí na dvoch rozličných častiach (detektívna a akčná), pričom ani jedna z nich vám dych nevyrazí. Ak sa na film vyberiete, nečakajte žiadne akčné orgie, lebo budete sklamaní. Pripravte sa, že pred samotným „aktom“ vás neminie viac než hodinová predohra a v rámci nej utvrdenie ohľadom pozícií jasného dobra a jasného zla. Ak vám to za to stojí, tak neváhajte. Mňa to nijako výnimočne nenadchlo. Ale potešila ma silná veta v závere ...