POLČAS ROZPADU

Štyridsiatnik Viktor (Ján Kroner) „zachráni“ mladú fotografku Miu (Táňa Pauhofová), dcéru kamarátky svojej manželky Karly (Klára Trojanová Pollertová). „Záchranná akcia“ sa stane katalyzátorom romániku medzi nimi. Aj keď je Mia spočiatku trochu chladná, netrvá dlho a Viktorovu náklonnosť opätuje pomerne bez zábran. Jej priateľ, tragický „gotik“ Konzi (Marek Geišberg) to sleduje z patričnej vzdialenosti. S vývojom situácie nemá prakticky čo spraviť. Akurát ten granát, s ktorým sa pohráva... 

Znie to tak správne „americky“, však? Dokonca aj tie mená – Mia, Karla, Viktor... Až na to, že sme v strednej Európe. Snaha o univerzálnosť a všeobecnú zrozumiteľnosť je v podstate fajn, no netreba ju zamieňať za napodobovanie zahraničných modelov. Môže sa tak stať, že zabudneme na niečo špecifické, pôvodné. To je jeden z najväčších neduhov Polčasu rozpadu. Nebyť niekoľkých rozpoznateľných lokácií v záberoch (most Apollo ako príklad za všetky), len ťažko by sme mohli určiť miesto, kde sa príbeh odohráva. Mesto sa stáva v tomto prípade kulisou, štatistom, nemo sleduje príbehy, ktoré by sme mohli premiestniť v priestore podľa ľubovôle. Nemyslím si, že by Polčas rozpadu bol úspešný vo vykreslení problémov bytostne spätých s naším regiónom. Je dosť možné, že to nebolo zámerom tvorcov. Pravdepodobne chceli rozprávať o živote „moderného“ človeka a jeho problémoch. Že to nie je nič nové pod slnkom? To zjavne nikomu neprekáža. 

Slovenské kiná zažili tento rok „príval“ prvotín režisérov, medzi ktorými nájdeme viac rozdielov než podobností. Patrik Lančarič, pôvodom divadelník, nedokázal v Rozhovore s nepriateľom nájsť originálnu filmovú reč, strácal sa pod nánosom divadelných dialógov (pozn. autora: nevidel som deväťdesiatminútový zostrih, ale pôvodnú verziu). Martin Repka v Návrate bocianov ponúkol filmové rozprávanie na slušnej úrovni. K hlavnému príbehu o mladej Nemke, prichádzajúcej na Slovensko v nádeji, že nejako vyrieši problematický vzťah s partnerom, pridal režisér niekoľko postrehov o súčasnom stave vecí na Slovensku. Niektorí hovorili, že nedotiahol tieto motívy do konca, no napriek tomu si myslím, že to nebolo márne a jeho ambície kvitujem s uznaním. Robo Šveda ponúkol iba nedávno vyzretý režijný počin Démoni, kde v troch samostatných poviedkach rozprával o záležitostiach veľmi intímnych, no popritom dokázal výstižne zachytiť atmosféru prostredia, kde sa odohrávajú. Aj keď veľmi odlišne, každý z týchto režisérov (Repka a Šveda si písali aj scenáre) sa nejakým spôsobom vymedzujú vo vzťahu k slovenskej realite, vnímajú ju, tematizujú, aj keď niekedy iba v druhom pláne (Rozhovor s nepriateľom).V tomto ohľade je Polčas rozpadu výnimkou. Ako som už povedal, Klimáčka a Fischera zaujímajú evidentne také aspekty života ľudí, ktoré sú všeobecne platné. Chcú rozprávať o mnohých veciach, no v konečnom dôsledku nevypovedajú ucelene o ničom. Ďalším problémom je, že ich rozprávanie nie je ničím zaujímavé.

Jednotlivé postavy sú totiž v podstate iba klišé, a s tým je ťažké narábať. Iste, dá sa z neho vyjsť a následne ho presiahnuť, no to je náročná úloha hodná majstrov. Druhá vec je, že aj životy ľudí sú často tvorené následnosťou klišé, no aký zmysel má prenášať ich na filmové plátno? Áno, je to o živote, no zmyslom umenia nie je kopírovať skutočnosť, ale zaujať k nej nejaký postoj, stvárniť jednotlivé udalosti tak, ako ich vidí autor. Ak ich vidí celkom bez názoru a tak ich aj podá v umeleckom diele, jeho výpoveď je zaujímavá len minimálne, ak vôbec. Je dosť možné, že sa nájde veľa takých, ktorí sa vo filme „uvidia“ a nebudú mať problém stotožniť sa s postavami. Snaha tvorcov je v tomto smere viditeľná. Ale ani to nie je zmyslom umenia.