MUZIKA A JEJ TVORCOVIA

PETER PIŠŤANEK

Práva na sfilmovanie vašej poviedky získal od vás producent filmu chvíľu potom, ako bola MUZIKA uvedená na knižný trh v prvom vydaní knihy troch noviel s názvom Mladý Dônč. To bolo ešte v minulom storočí. Prekvapilo vás alebo potešilo, že po Rivers of Babylon sa aj z vašej Muziky mal stať film?

Neprekvapilo, skôr potešilo. Mám rád peniaze za svoju prácu, no ešte radšej mám tzv. „bezpracný zisk“. Keď sa kupujú práva na sfilmovanie, sú to vlastne peniaze, ktoré autor knihy dostáva za niečo, čo sa už dávno zhodnotilo. Bolo mi jasné, že keď už to producent Marian Urban odo mňa kúpil, tak skôr či neskôr z toho film vznikne. Sme síce priatelia, ale to neznamená, že mi bude platiť za námety len tak, zo sympatie. Všetko je otázka času a trpezlivosti. Film, a najmä ten slovenský, je beh na dlhú vzdialenosť.

Nemali ste chuť zopakovať si scenáristickú tortúru z Rivers of Babylon, keďže ste písanie scenára prenechali Ondrejovi Šulajovi?

Napísal som len úplne prvú verziu scenára, veľmi nedokonalú a ak na niečo súcu, tak skôr na 18-dielny seriál. Bolo jasné, že to chce scenáristu s veľkým „S“, aby z toho viac-menej verného prepisu predlohy urobil predlohu k filmu. Aby to zdynamizoval a zvizualizoval. Keď som sa dozvedel, že ten „naozajstný“ scenár bude písať Ondrej Šulaj, bol som nadšený. Veľmi si ho vážim a mám ho rád, mimochodom, je to môj bývalý ročníkový pedagóg z katedry dramaturgie a scenáristiky na VŠMU. Môj humor je suchý a cynický, čisto verbálny, to sa zle prenáša na plátno. Ondrejov humor je zasa skôr situačný, založený na gagu, takže veľa z vecí mojej novely doslovne preložil, prerozprával do filmovej reči. Občas sa mi zatajoval dych, keď som to čítal.

Zaujímalo vás, ako sa vyvíja scenáristická podoba vášho príbehu? Hovorili ste do scenára? Kritizovali? Ako ste spokojný s vašou pozíciou počas prípravy scenára a nakrúcania?

Rešpektujem a vážim si prácu profesionálov, rovnako ako sám mám rád, keď mi nikto nekafre do vecí, v ktorých sa zasa ja cítim byť povolanejší než ktokoľvek iný. Takže som nekritizoval a do ničoho nehovoril. Veď ja som v tom čase už svoj diel práce urobil. Rátal som s tým, že budú veľké posuny v rámci charakterov postáv a zmeny v deji, a vopred som to akceptoval.

Ako ste prijali rozhodnutie producenta zveriť réžiu filmu Jurajovi Nvotovi?

S radosťou. Myslím, že je ideálny na takéto čudácke smutno-veselé témy, to dokázal už veľakrát, napríklad vo svojich filmoch s Radošinským naivným divadlom.

Vo filme sa objavíte v rozsahom neveľkej, no významom zásadnej postavičke Politruka. Je to vaša prvá rola v hranom filme. Boli ste zvedavý na nakrúcanie aj predtým ako ste sa objavili na pľaci?

Ani nie. Viete, som dosť zaneprázdnený človek (tým nechcem povedať, že iní nie sú), svoj voľný čas si veľmi cením, takže na nejaké veľké chodenie po nakrúcaní, pokiaľ za to nie som platený, chuť nemám. Všetko som si to vynahradil na nakrúcaní scén, kde hrám. Tých pár desiatok sekúnd na plátne bolo vykúpených celým popoludním a večerom strávenými na pľace. Len výroba apartnej prehadzovačky na mojej ináč plešivej a preto vždy vyholenej lebke trvala najmenej hodinu. Hrôza. Keď som na poludnie odchádzal na filmovačku, manželke som povedal, že o pár hodín som doma, veď je to len taký štek. Vrátil som sa pekne dlho po polnoci. Nie, herec zo mňa nebude. Na Hamleta som pristarý a hrať – pri mojom typovom zaradení – celý život politrukov, to by ma nebavilo.

Aké boli Vaše prvé pocity po prvých verejných projekciach na konci minulého roka? Čo hovoríte na výsledok?

Prvýkrát som to videl ešte len nahrubo zostrihané, bez hudby, ruchov, iba s kontaktným zvukom. Poviem vám, je to vždy zvláštny pocit vidieť to. Človek si uvedomuje, že tie veci sú už mimo neho, že ožili vlastným životom a že sa stali súčasťou duchovného vlastníctva aj iných tvorcov. Všetkých, čo sa na tom podieľali a dali tam kúsok zo seba. Hercov, režiséra, scenáristu, kameramana a producenta, ale aj autora masiek, hudby či kostýmovej výtvarníčky a tak ďalej. Takže na chvíľu som pocítil taký slabý zákmit žiarlivosti, že už to nie je len medzi mnou a mojimi čitateľmi. Ten film je podľa mňa remeselne perfektne zvládnutý a dotiahnutý do najjemnejších detailov, takže mám veľmi dobrý pocit, že som mohol svojím dielom prispieť k niečomu takému.

Do akej miery sa film približuje k vašej predstave, ktorú ste premenili na literatúrnu podobu Muziky?

Ako autor tkám svoje texty výlučne zo slov. Nemám žiadne vizuálne predstavy. Preto nemám problém prijať vizuálnu predstavu niekoho iného. Akceptovať, že niekto iný pracuje na svojom výsledku rovnako tvrdo a intenzívne, ako som pracoval ja na tom svojom. Možno sa to dá nazvať pokorou, neviem.

Neľutujete, že ste dali súhlas na sfilmovanie Muziky?

Nie. Ani na sekundu.

Ako dnes vnímate koniec sedemdesiatych rokov?

Pri všetkom normalizačnom útlaku boli sedemdesiate roky rokmi môjho chlapčenstva, dospievania a mládenectva. Na také obdobie azda ani nemožno mať zlé spomienky - iba ak ho človek prežije zavretý v chlieve ako Gašpar Hauser. Mal som priateľov, s ktorými sme zažívali všelijaké dobrodružstvá, intenzívne som hltal knihy, zaujímal som sa o hudbu, filmy a výtvarné umenie, prvýkrát som sa fatálne a beznádejne zaľúbil, prvýkrát som sa miloval (s inou babou, ako bolá tá, do ktorej som sa zaľúbil), prvýkrát som sa opil, prvýkrát som sa zhulil z trávy, hral som vo svojej prvej kapele, napísal som svoje prvé poviedky - a to všetko som stihol v jednej dekáde. Takže pre mňa sedemdesiate roky neboli až také zlé.