JAHODOVÉ VÍNO

Príbeh muža s minulosťou zahalenou rúškom tajomstva prichádzajúceho do zapadnutého kraja, pričom po jeho príchode sa rozprúdia miestne stojaté vody, je dejová kostra charakteristická pre western. Tvorcovia s touto paralelou vedome pracujú, hoci v tomto prípade by sme mali hovoriť skôr o „easterne“. Westerny reflektujú dobu zrodu moderného globalizovaného sveta a zároveň s nostalgiou spomínajú na ten starý. V Jahodovom víne nájdeme niečo podobné. Tematizuje sa tu všestranný úpadok vidieka, ale zároveň je vyzdvihovaná akási väčšia duchovnosť dedinského spoločenstva. Vo výsledku to však pôsobí rozpačito, až protirečivo. Skutočné príčiny vyľudňovania a s ním súvisiaceho zanikania niektorých regiónov sa tu neriešia, čo by nevadilo, keby sa tu na túto tému nemoralizovalo. Tempo rozprávania, dôraz kladený na krajinu, v ktorej sa príbeh odohráva, už spomínaný mlčanlivý hlavný hrdina a  expozícia filmu taktiež pripomínajú western.

Ale chápať Jahodové víno ako western, respektíve „eastern“, by bolo predsa len mylné. S pribúdajúcimi minútami sú paralely s najamerickejším žánrom menej a menej zjavné. Tvorcovia postupne zahaľujú snímku do mystického oparu, čo spočiatku celkom funguje, ale v závere sa im to vymyká z rúk... Teraz je recenzent, ktorý nechce vyzradiť zásadné dejové momenty z druhej polovice, nútený krúžiť okolo horúcej kaše. Onen mystický opar natoľko zhustne, až sa stane úplne hmotným – teda materiálnym – a tým v podstate poprie sám seba. No a samotný záver vzbudí veľmi zmiešané pocity. Osobne som nevedel, či sa mám ironicky usmievať, alebo si ťukať na čelo. Viem si predstaviť, ako záver mnohých vyložene znechutí, a naopak, iní ho bezvýhradne príjmu, čo v tomto prípade nebude znamenať, že ide o menej premýšľavých divákov.

Skutočnú spiritualitu vo svojej rafinovanej a ťažko definovateľnej podobe, akú môžeme nájsť napríklad v najlepších momentoch spomenutých Slepých lások, by sme v Jahodovom víne našli len ťažko. A to i napriek tomu, alebo naopak práve preto, že sa jeho tvorcovia o spirituálny film až príliš usilujú.

Ťažšie je to s hodnotením postáv. Je možne, že nebyť príšerného slovenského dabingu a prekladu, vyzneli by úplne presvedčivo. Teda až na pár momentov, keď ich páni scenáristi nechajú na určité situácie zareagovať nanajvýš nedôveryhodne. Ich hereckým predstaviteľom tu niet čo vytknúť. Buď sú dobrí, alebo nemajú veľmi čo hrať. To je aj prípad Zuzany Fialovej, ktorej scenár umožňoval tváriť sa buď smutne alebo zvodne. Jiří Macháček preukazuje, že je schopný zvládnuť aj tlmenejšie herecké polohy bez mimických exhibícií, a je celkom zaujímavé sledovať ho pri tom.

Aj keď sa to po predchádzajúcich riadkoch asi nezdá, Jahodové víno nie je prehra. Hoci Jabloński zásadne zlyháva ako scenárista, mnohé zachraňuje ako režisér. Dokáže nás udržiavať v určitom očakávaní aj v momentoch, keď film nikam nesmeruje. Spolu s kameramanom Tomaszom Michalowským komponuje pôsobivé obrázky, vďaka ktorým snímke nechýba určitá atmosféra. Kiež by sme tak kvalitné remeslo videli vo väčšine filmov domácej produkcie.

Od Jahodového vína asi nikto neočakával, že bude ako najlepšie ročníky Bordeaux. Menej kritickí vinári radujúci sa z každého nového slovenského (alebo aspoň čiastočne slovenského) vína (filmu), ktoré nie je zlé, však budú spokojní.

Jahodové víno (Wino truskawkowe, Poľsko - SR 2007, 109 min)
Réžia: Dariusz Jabloński Scenár: Andrzej Stasiuk, Dariusz Jabloński. Kamera: Tomasz Michalowski. Hudba: Michal Lorenz. Hrajú: Jiří Macháček, Zuzana Fialová, Marian Dziedziel, Mieczyslaw Grabka, Jerzy Radziwilovicz.