|
MESTO TIEŇOV NIE JE CSI: BRATISLAVA |
MESTO TIEŇOV NIE JE CSI: BRATISLAVA |
V piatok mal premiéru pôvodný slovenský kriminálny seriál Mesto tieňov. Pri tejto príležitosti sme oslovili Róberta Švedu, režiséra úvodnej časti. Pýtali sme sa ho na vznik seriálu, jeho pozadie, ale aj na špecifiká televíznej réžie tak, ako ich vidí tvorca...
|
Ako sa tebe a štábu pracovalo na Meste tieňov vzhľadom na fakt, že ste prví, čo sa u nás o niečo podobné pokúsili? Kriminálne seriály u nás nemajú žiadnu tradíciu, niet na čo nadviazať (predsa len, Major Zeman už nie je celkom aktuálny), ale vy ste do toho išli celkom odvážne. Máš pocit, že práve kriminálka je to, čo na Slovensku v pôvodnej televíznej tvorbe chýba?
Na Slovensku v pôvodnej tvorbe toho chýba mnoho. Myslím si, že tých žánrov, na ktoré sa nedá u nás nadviazať, je omnoho viac. Kriminálne činy u nás existujú tak isto, ako vo svete. Nemôžeme sa nadosmrti tváriť, že sme národ holubičí. A tak si myslím, že fikcia by mala na to rovnako zareagovať a reflektovať to. My sme sa pre to odhodlali počas nakrúcania Najväčších kriminálnych prípadov. Chceli sme urobiť niečo iné, čo tu chýba. Mali sme skúsenosť s reálnymi zločinmi a tak sme si povedali, že to urobíme a po svojom. Na tradíciu sa nedalo nadviazať, ale jedno sme vedeli, bude to slovenské a bude to iné. Načo robiť to, čo robia iní, takú ambíciu nik z nás na začiatku nemal. Nemám rád opičenie sa, kopírovanie. Keď sa pozriem na dejiny umenia viem, že si pamätám Caravaggia, ale nepamätám si jeho napodobňovateľov – caravaggiovcov. A tak sme vymysleli kostru, napísali základné štyri scény a nakrútili demo. Ponúklo sa to telkám a bol záujem. Štáb bol nadšený, že robí niečo, čo tu ešte nebolo. Myslím si, že len nezainteresovaní pisatelia do diskusných fór hovoria o tom, akí sú u nás všetci skamenelí. To sú hlúposti! Je tu kopec ľudí, čo chcú robiť aj iné veci/žánre, ale je to len doba vývoja a to sme aj my vnímali na začiatku, že sme akýsi predvoj. Vedeli sme, že to nebude ľahké, ale chceli sme to urobiť, pretože sme na to mali chuť.
V prvom dieli (Záchvat ľudskosti – vysielaný v premiére 11. 4. 2008, pozn. red.) ste spracovali prípad zo začiatku 90. rokov, no zjavne ste ho „presunuli“ do súčasnosti. Prečo?
Seriál nechcel byť historickou rekonštrukciou, to bolo v Najväčších kriminálnych prípadoch. Tu skutočný zločin stojí len ako inšpirácia, nič viac. Často krát pozmenená pre účely dramatizácie, ale vychádza sa z nej. Ak mala reálna udalosť dramatický základ, vo vyšetrovaní a udalostiach okolo zločinu, tak sa začalo nad ňou uvažovať a hľadal sa jej seriálový príbeh. Nik nechcel nakrútiť Zodiaca, ani nič podobné. Skôr to bola inšpirácia podobná tej, čo stála v začiatkoch filmov ako Mlčanie jahniat, Psycho a iné.
|
Dodávajú ti skutočné prípady istotu pri nakrúcaní? Myslím najmä v tom, že sa máš o čo oprieť, máš k dispozícii spisy... Alebo naopak – nie je pre teba práca so „skutočným materiálom“ obmedzujúca?
Ono sa ti stane to, že si povieš, že realita je lepšia, že tento fakt vo vyšetrovaní bol fajn a že v seriáli nie je zdramatizovaný a storylineri ho do príbehu nezahrnuli. Stane sa to, že si povieš, že z charakteru sériového vraha S. sa nám do príbehu zmestil len útržok a ak ho poznáš, tak ťa to determinuje, ale na druhej strane ťa poznanie mnohých faktov z reálnych prípadov posúva pri samotnej realizácii a vedení herca. O istote by som nehovoril, ale skúsenosť nezaprieš a tá pomáha.
Musím sa priznať: milo ma prekvapilo obsadenie. A predsa – nebolo trochu riskantným krokom (smerom k divákovi) nakrúcať bez „hviezd“? Ako prebiehal kasting? Čo bolo pre teba pri výbere hercov hlavným kritériom?
Ja mám rád neznámych hercov, aj keď to je na Slovensku veľké mínus, lebo potrebujeme ikony. Ja zas potrebujem pred kamerou a za ňou pohodu. Nemám rád hviezdne maniere a preto sa v mojich častiach objavia hlavne menej známi herci. Bebjak a Dezorz majú aj známejšie mená a hviezdy, ja som zvolil opäť, ako pri Démonoch teóriu: každý má právo hrať a nie každý má šťastie byť hviezdou. Preto som obsadil mnoho mladých hercov; tých, ktorých málokto pozná a mne sa zdá, že by sme ich mená mali ovládať tak isto ako aj iné. Rovnako som bol rád, že môžem pracovať s ľuďmi, na ktorých sa po „nežnej“ zabudlo. Jediné čo ma mrzelo, že tých postáv nebolo tak veľa, aby som ich obsadil všetkých. Možno v druhej sérii. Zatiaľ som rád, že si mohli zahrať herci ako Motll, Podzámska, Swan, Oszlík, Ďurdiak, Bruckmayerová, Kittler a ďalší... Myslím si, že jedinou chybou je, že sa mnohí po tom ako boli nacastovaní k nám objavili v iných seriáloch...
|
Divácke ohlasy sú podľa niektorých internetových fór celkom pozitívne. Čo sú podľa teba hlavné tromfy Mesta tieňov v porovnaní so všetkými C.S.I. a podobnými seriálmi?
Nerád porovnávam a nemyslím, že MT treba porovnávať. Rozpočtom nie sme ani na úrovni honoráru hlavného predstaviteľa C.S.I., takže čo môžeme porovnávať. Aj u nás realizátorov bol iný zámer. Ja ani kameraman Martin Žiaran nie sme veľkými fanúšikmi C.S.I., priznali sme sa, že pri tom obaja zaspávame. Neviem sa odosobniť od tlaku štruktúry, akú západné seriály majú. Tlaku temporytmu, ktorý musia mať. Mnohým pravidlám, ktoré musia splniť, aby naplnili očakávania aj toho najprimitívnejšieho diváka, schopného strácať pozornosť pri rozvitom súvetí. Ja mam radšej filmovejší anglický Prime suspect, ktorý ma vždy bavil omnoho viac. Americká dramaturgia je viac zviazaná presnou formou, ktorú berie divák často za základ a pravidlo, ako má vyzerať žáner. Ja mám rád filmy a veci, ktoré prekračujú žánre, porušujú ich. Tak sme sa aj pozerali na tento seriál s kameramanom. Boli sme viac ovplyvnení filmami ako seriálmi, viac sme chceli zachovať plnosť myšlienky, aj keď seriálové mantinely mnoho ráz nepustili. Myslím si však, že sa nám podaril seriál, kde každá časť bude trochu iná. Každú tému som sa aspoň ja snažil podať aj inými formálnymi prostriedkami, nájsť jej vlastný jazyk. Vznikli tak mierne posuny v žánri a to ma na tom aj najviac bavilo. Dúfam, že to ocení aj divák. Nie je to bežný prostriedok, ale v minulosti to bolo povedzme príznačné presne pre spomínaného Majora Zemana.
Minulý rok si debutoval filmom pre kiná, máš za sebou Najväčšie kriminálne prípady Slovenska, pracuješ na Čubírkovej... V čom spočívajú pre teba hlavné rozdiely medzi televíznou réžiou a tou pre kiná? Cítiš sa niekde viac doma, lepšie?
Neviem, réžia je len jedna... a ja som k tomu začal pri divadle, keď som chcel vedieť, ako sa vedie herec a ako s nim komunikovať... Od začiatku som však chcel robiť fikciu, či už filmovú alebo televíznu. Tá filmová má väčšie kúzlo, je perfekcionistickejšia a jej forma nie je limitovaná ničím. Môžeš takmer všetko, ak nato zoženieš peniaze. Vo filme je skutočná sloboda, ak ťa nedeterminuje producent a divácky ohlas. Divák buď príde, alebo nie. Televízia má svoje mantinely v tom, že musí mať diváka a tak robíš niečo, kde sloboda tvorcu je limitovaná tým, že to musí divák pozerať, a tým pádom sa mu to musí páčiť. Film v kine môže vyvolať aj antipatie, čo nikdy nie je zle. Je to väčšie pole slobody, ak sa nedáš ušliapať internetovými diskusiami, kde ti kážu „ľudia čo ti tykajú“ ako máš nakrúcať; akademikmi a teoretikmi požadujúcich divácky, festivalový či akýkoľvek iný film, ktorý by tu mal vzniknúť a ktorý „niekto“ potrebuje. Za ktorý sa nemusia hanbiť a podobne. Ja viem, že toto mi bolo a bude stále cudzie a ak budem robiť film do kina, stále si pozriem svoje obľúbené Resnaisove Vlani v Marienbade a poviem, že mu porozumelo asi len toľko ľudí, že nimi zaplníš azda aj malú telocvičňu na základnej škole. A toľko divákov celkom stačí na to, aby si sa s nimi podelil o nejakú svoju úprimnú myšlienku.
