UDALOSŤ

Nechcem vám pokaziť prípadný divácky zážitok a prezrádzať podrobnosti zápletky, no zhruba takto by sa dala opísať základná tematická línia Udalosti. Vo svojej podstate je veľmi jednoduchá, Shyamalan však jej zvestovanie považuje očividne za nesmierne dôležité. Dá sa tak povedať, že okolo nekomplikovanej tézy (nie, v tomto prípade nejde o pointu podanú skrz finálny twist efekt) vystaval celovečernú „agitku“. A ako ju vystaval? Nemožno mu uprieť dávku nadšenia (a odvahy), s akou sa púšťa do experimentovania a kríži dva veľké a na výsosť rozdielne vplyvy: B-čkové (nielen katastrofické sci-fi) filmy a európsky autorský artfilm (inak povedané – nízke a vysoké). Bohužiaľ, odvaha nie vždy znamená úspech a to platí aj v tomto prípade.

Z hľadiska rozprávania príbehu sú dôležitejšie práve tie „nízke“ aspekty. Celkom v tomto duchu sa nesie rozvrhnutie typov postáv, ako aj niekoľko odvážnejších brutálnych scén. Postavy sú úplne ploché, čo k poklesnutým žánrom patrí, no Shyamalan nesmelo naznačuje, že by ich aj možno chcel nejakým spôsobom rozvinúť, no v tomto ohľade je absolútne neúspešný. Scény, kde sa predsa len snaží o nejaký typologický rozvoj, sú príliš schematické a triviálne. Scenáristovi a režisérovi nijako nepomáhajú ani hereckí predstavitelia hlavných protagonistov – Mark Wahlberg a Zooey Deschanel, skôr naopak. Wahlberg odohrá celý film s jediným výrazom na tvári (začudovaný/preľaknutý – pootvorené ústa, pokrčené čelo a vypleštené oči) a Deschanelovej herectvo je príliš teatrálne aj na miestach, kde by mohla hrať subtílnejšie. Navyše Shyamalan im (aj ďalším postavám) občas do úst vloží až príliš vyumelkovanú repliku (často to bolo jedno slovo, ktoré mi nesedelo do kontextu danej vety/repliky a vyrušilo ma). 

Čo sa týka postupov európskeho autorského umeleckého filmu, práve v ich aplikácii vidím jeden z najväčších neduhov Udalosti. Shyamalan sa očividne snaží akcentovať prepojenie človeka s jeho (prírodným) prostredím, a to napríklad prostredníctvom opakovaných záberov vetra pohrávajúceho sa s korunami stromov či trávnatými lúkami. Podobné obrazy v istom zmysle rámujúce pole pôsobnosti človeka vo svete nachádzame okrem iných u Tarkovského (v Zrkadle a inde). Na rozdiel od ruského režiséra, pre ktorého boli prostriedkom prechodu k hlbším aspektom ľudskej existencie (a zároveň jej ohraničením a vymedzením v priestore), Shyamalan ich používa v snahe navodiť dojem ohrozenia zo strany prírody. Podobné obrazy však nie sú štandardnou výbavou hollywoodskych filmov a ich použitie je tak v každom prípade ozvláštnením žánrových schém (a jedným z prvkov priľnutia k európskej umeleckej filmárskej tradícii).

Okrem toho tu nájdeme aj obrázky doslovne evokujúce Bergmanove filmy (resp. zábery Svena Nykvista – napríklad polodetail dvoch tvárí, jedna snímaná en face, druhá z profilu, pričom časť jednej z tvárí ostáva ukrytá v tieni) a tak ďalej. Hoci sa pri evokácii obrazov Bergmana a Nykvista kameraman Tak Fujimoto dopracuje k zaujímavým výsledkom, celkovo nie je jeho práca podľa môjho názoru nijako výnimočná. To isté platí aj o zobrazení postupného rozkladu spoločnosti na najzákladnejšie súčiastky (jednotlivcov). Podobné východisko je u Felliniho (Skúška orchestra) živnou pôdou pre nespútanú imagináciu a vytváranie pozoruhodných alegórií, u Antonioniho zase teritóriom, kde analyzuje vnútorné pochody (opustenosť, ľahostajnosť, nuda, záhaľka...) človeka (Noc, Červená pustatina). Shyamalan však z toho nevyťažil zhola nič.