6.0

Filmová recenzia

Do kín prichádza ďalší slovenský dokument. Posledná maringotka je projekt zachytávajúci dohasínanie tradície kočovného bábkového divadla v strednej Európe. Prostredníctvom posledných mohykánov svojho druhu sledujeme zánik starého sveta komediantov, ktorým sa rozprávanie príbehov prostredníctvom bábok stalo osudom.

Tvorcovia nám postupne odhaľujú niekoľko ľudských príbehov zo Slovenska, bývalého východného Nemecka, Maďarska a Čiech. Čo majú ich protagonisti spoločné, je fakt, že sú pokračovateľmi niekoľkých pokolení známych bábkarských rodov. Zároveň sú svojím povolaním tesne zviazaní s minulosťou, predstavujú čosi ako jej chodiace relikty. Z kočov a maringotiek sa síce stali prívesy a karavany, zdroj živobytia sa však vôbec nezmenil – javiskové kulisy aj bábky pochádzajú z rovnakého materiálu, vyrobené rovnakou technikou ako odpradávna. Ak aj došlo k nejakým výraznejším zmenám, treba ich hľadať na strane obecenstva. S príchodom kinematografu a neskôr socialistického obmedzovania slobody slova sa drasticky zmenšil počet týchto umelcov a hlavne orezal rozsah ich repertoáru smerom k tvorbe určenej detským divákom.

Kočovní bábkari nie sú experimentátori, dominantnou je tradícia, ktorú sa snažia odovzdávať svojim nasledovníkom. A tu leží kameň úrazu. Kočovať v dnešnom svete je vlastne číry anachronizmus a nasledovníkov, ktorí by sa pustili takouto neistou cestou životom už nieto. V tom tkvie tragédia zobrazených ľudí – žijú vo svete, ktorý umiera a sám o sebe je už vlastne minulosťou.

Tvorcom (predovšetkým autorke scenára Ide Hledíkovej-Polívkovej a režisérovi Petrovi Beňovskému) sa podarilo objaviť svojich protagonistov a zaznamenať ich príbehy a spomienky na to aké to bolo kedysi doslova v poslednej chvíli. Z Poslednej maringotky na diváka dýchne atmosféra nostalgie, tichého smútku za časom dávno minulým. Škoda však, že dielo neprekročilo polohu etnografického dokumentarizmu - opisného mapovania faktov relevantných pre zvolenú tému.

V kontexte ambicióznych, formálne novátorských dokumentov z posledných rokov vyznieva Posledná maringotka pomerne nenápadito a televízne. V Slepých láskach sme napríklad mali možnosť precítiť vnútorný svet hrdinov za hranicou vymedzenou ich postihnutím. Spôsob práce s príbehmi bol uvoľnený, príbuzný experimentu. V Poslednej maringotke sa tvorcom nepodarilo hmatateľnejšie dotknúť čohosi v postavách univerzálne ľudského – táto sféra zostala neobjavená kdesi v zákulisí. Zvolená forma (klasické rozhovory s účinkujúcimi – tzv. „hovoriace hlavy“) v aktuálnej kinematografickej súčasnosti pôsobí podobne ako téma, ktorú zobrazuje – anachronicky.

Nasadenie snímku do širšej distribúcie je takpovediac prekvapením aj v súvislosti s jeho strednou metrážou (64 minút), pri ktorej by stálo za úvahu spojenie s nejakým ďalším krátkym filmom. Snaha zachytiť unikajúce a vypovedať tak o kúsku minulosti nás samých je však sympatická. Dúfajme, že STV bude partnerom do množstva ďalších zaujímavých projektov a kinematografia sa stane zrkadlom/nástrojom pre poznávanie minulosti a porozumenie prítomnosti.

Posledná maringotka (SR/ČR, 2008, 64 min.)
Réžia: Peter Beňovský. Námet a scenár: Ida Hledíková-Polívková. Odborná spolupráca: Olaf Bernstengel, Josef Krofta. Kamera: Richard Krivda. Strih: Zuzana Cséplő. Hudba: Vladimír Martinka. Hrajú: Anton Anderle, Mária Dubská, František Karol Dubský, Štefánia Husáková, Uwe Dombrowsky, Evelyn Dombrowsky, Kerstin Dombrowsky-Wilhelm, Kurt Dombrowsky, Antje Glanz, Bettina Fischer, Johannes Fischer, Henrik Kemény, Anna Nováková – Kopecká, Rostislav