|
NEBO, PEKLO… ZEM |
NEBO, PEKLO… ZEM |
„Zažila nebo a peklo, aby našla zem.“ deklamuje slogan nového slovenského filmu. Ženská psychika je vo väčšine „ženských“ filmov svojou zvýšenou senzibilitou predurčená zmietať sa kdesi medzi týmito extrémami. Rozpoloženia nebeské a pekelné sa v nej striedajú v podobe emocionálnych búrok, ktorých primárnou príčinou je láska. Pristátie na pevnej zemi potom znamená nájdenie istého autonómneho územia, kde to prestáva chvieť a otriasať sa a základy ostávajú viac–menej neporušené.
O hľadaní takejto pevniny je aj film scenáristky a režisérky Laury Sivákovej (režijný debut Quartétto). Dvadsaťdvaročná baletka Klára sa nachádza v bode, kedy by si mala zvoliť takzvanú zmysluplnú existenciu a začať sa niečomu seriózne venovať. Akoby naschvál sa jej doterajšie istoty začnú rozpadať – vzťah k priateľovi sa rozplynie ako veľká ilúzia, pretože spáva so sekretárkou. Rodičia prežívajú obvyklú drámu stredného veku – otec vymieňa matku za mladšiu. Ďalšiu prekážku v sebauchopení predstavuje zlomená noha, pre ambicióznu tanečnicu pochopiteľne vážny problém.
|
|
V tomto stave zmätenia stretáva staršieho muža, lekára Rudolfa. Tajuplným šarmom ju strháva natoľko, že všetko ostatné zrazu prestáva byť dôležité. Jeho dcéra trpiaca odchodom matky potrebuje opatrovateľku a tak sa Klára stáva súčasťou ďalšej komplikovanej rodinnej situácie. Milostné vzplanutie po čase opäť strieda nevyhnutné vytriezvenie. Dno je však opäť niekde ešte hlbšie...
Typické peripetie citového dozrievania mladej ženy sú vyrozprávané prostredníctvom konvenčného reťazenia udalostí a príhod. Pozitívom sú scény, kde sa autorke podarilo čiastočne priblížiť vnútorný svet protagonistky. Pri návšteve nemocnice náhodným pohľadom oboch mužov porovnáva a uvedomuje si ich odlišnosť – na ploche cca. troch záberov je obsiahnutá celá dilema. V postihnutí Klárinho charakteru však prevláda plochosť. Nie je otázkou jej počiatočnej nevyspelosti, naivity, ktoré by neskôr prerástli do hlbšieho poznávania seba a života.
|
|
Hlavná hrdinka je uväznená kdesi za snaživou ale bezobsažnou mimikou tváre Zuzany Kanócz. Divák nedostáva šancu pre seba objaviť postavu, uveriť jej, prežívať otrasy a precitnutia spolu s ňou. Klára pôsobí cudzo. Nič na tom nezmení ani opakujúci sa motív blúdenia pod vodnou hladinou. Vizualizácia hrdinkinho vnútra je síce pôsobivo nakrútená, ale jej výpovedná hodnota je na úrovni popisného symbolu bez hlbších interpretačných rovín.
Používanie sentimentálnych klišé (párik padajúci do náručia pri fontánke, spoločné zohýnanie sa za spadnutým predmetom a stret očí) a nekoncepčných zvratov (náhla smrť v rodine) je vo filme pomerne časté, čo tiež neprispieva k diváckej identifikácii s príbehom. Postavy a vzťahy vypĺňajúce priestor medzi nimi podliehajú hrubozrnným stereotypom (hysterická nátura matky, neverný otec, svetácky choreograf súkajúci životné múdrosti) a vykreslené sú akosi povrchne, z rýchlika.
|
|
Osobitne prekvapivým je spôsob použitia filmovej hudby, ktorý tiež do istej miery pracuje proti príbehu. Tam, kde by malo dochádzať k uvedomovaniu a reflexii, naivne a zľahčujúco poletuje klavírny motív. Intimitu milostných scén zasa prehlušuje symfonický pátos. Vo vypätom momente záverečného stretu hudba dokonca úplne vyplní zvukový priestor a divák je tak nepochopiteľne odstrihnutý od vyvrcholenia, na ktoré po celý čas čakal. Jeho túžba, aby sa stalo čosi skutočného, čo by ním konečne pohlo, zostáva nenaplnená.
Epilóg, v ktorom zohráva hlavnú úlohu nová frizúra, outfit a most Apollo videný z taxíka je už len umocnením vzniknutého pocitu prázdnoty a pomerne zbytočným gestom. Sklamanie je o to väčšie, že ženské protagonistky dostávajú v našej kinematografii minimálny priestor. Vykreslenie ich problémov nemusí vyznievať banálne a schematicky, o čom svedčia za nedávne obdobie napríklad rumunské 4 mesiace, 3 týždne a 2 dni.
Súčasní autori našej proveniencie majú čoraz menšie ambície prekračovať a objavovať nové polohy filmového jazyka. Jediným riešením tohto stavu je chodiť sa vzdelávať do kina a začať chápať film ako dynamické médium, ktorého história je príbehom neustáleho vývoja, zdokonaľovania a rozširovania možných hraníc komunikácie. Na záver len konštatovanie, že sme už toho roku videli v premiérach výraznejšie slovenské počiny.
Nebo, peklo ... zem (Slovenská republika/Česká republika, 2009, 80 min.)
Réžia: Laura Siváková. Scenár: Laura Siváková. Kamera: Peter Kelíšek, Martin Žiaran. Strih: Barbora Paššová. Hudba: Oskar Rózsa. Hrajú: Zuzana Kanócz, Bronislaw Wroclawski, Lukáš Latinák, Dagmar Bláhová, Dagmar Edwards, Jiří Korn, Ivan Martinka, Andrea Karnasová
