POČIATOK

Asi ako keď v Pálffyho paláci vstúpite do Krénovej Pasáže - simulácie nekonečna vystavaného z hradby kníh. Vnímanie tejto ilúzie a zároveň uvedomovanie si jej trikovej povahy vám simultánne splynú v jediný stav mysle. Podobne sa mohol cítiť protorenesančný divák tvárou v tvár novému objavu – paradoxu perspektívy - pri pohľade na Mantegnove fresky Mŕtveho Krista (ležiaca figúra zobrazená v prudkej perspektívnej skratke) alebo Svätú trojicu (hĺbka priestoru naznačená zvažujúcou sa klenbou imitujúcou tretí rozmer).

Rozložené akordy priestoru a času znejú Počiatkom v komplexnom symfonickom geste. Nechcem tým povedať, že Nolan stvoril dokonalú filmovú katedrálu - isteže, na prvý pohľad sú niektoré piliere (vnútorný rozmer postáv) len na hrubo otesané a tabuľový oltár (motivácia hlavného hrdinu) trpí istou insitnosťou vypracovania. Gesamtkunstwerk Počiatku však nie je len holým súčtom vlastných častí, jednotlivé komponenty sú súčasťou širšieho kontextu diela a nemožno ich vnímať oddelene. Preto je schodnejšie pristúpiť k čítaniu tohto filmu ako fikčného ideologického stroja zaujatého vlastným mechanizmom. Režisérovo kreatívne alter-ego Cobb sa v ňom rozkladá do viacerých podôb jedinej bytosti. Každý člen týmu personifikuje odlišný tvorivý princíp a je zbytočné v nich hľadať postavy s psychologickým rozmerom. (Preto je pre mňa slabým miestom postava Ariadne, ktorá je nedostatočne prepracovaná a vďaka ironickému civilizmu a nezrelosti Ellen Page aj úplne nevierohodná.) 

Príznačné pre Nolanovu obrazovú koncepciu je opakované zaraďovanie krajinných „establishing shots“ (záberov vo veľkom celku snímajúcich mestský horizont mrakodrapov videných z oblačnej perspektívy). Fungujú ako ticho pred búrkou imaginácie, maketa krajiny, ktorá bude vzápätí ohýbaná v escherovsko-dekonštruktivistickom duchu. „Landscapes“ sú vedomím snívajúceho pretvárané v „dreamcapes“ a naznačujú, aké netušené perceptívne rozkoše môžu poskytnúť gangsterské misie operujúce na území ľudskej mysle (čosi ako „mind safari“). Scéna architektonickej skladačky (model Paríža zapadajúci ako plášť kocky sám do seba) je vlastne prospektom/ teaserom ukazujúcim, čo všetko sa môže objaviť vo vašom zornom poli, ak sa podujmete na výpravu s Nolanovou „mentálnou cestovnou kanceláriou“. Dôležité však je, že Nolan nikdy nenechá zvíťaziť formu nad obsahom - beztiažový súboj v hotelovom koridore sme videli už v traileri, no skutočne strhujúcim sa stáva až poznaním jeho príčiny.

Pri uvažovaní o povahe snívania ako takého sa niektorí možno nestotožnia s režisérovým modelom striktne racionálneho, uvedomele programovaného procesu. So surrealistickou definíciou sna ako „diktátu myslenia bez akejkoľvek rozumovej kontroly“ Počiatok vskutku nemá veľa spoločného. Preto je výrok „Bond meets Bunuel“ použitý v súvislosti s týmto filmom zaujímavý skôr obsiahnutým paradoxom (snívajúci stroj), než že by skutočne pomenovával podstatu veci. Režisér za výdatného spolupôsobenia kameramana Wally Pfistera a skladateľa Hansa Zimmera vytvoril kanonické dielo, ktoré sa nielen nerozpakuje myslieť, ale myslenie povyšuje na najslastnejší druh zábavy. 

VYPOČUJTE SI ZVUKOVÚ RECENZIU FILMU