NÁVRATY: PIESEŇ O SIVOM HOLUBOVI

Pieseň o sivom holubovi pozostáva zo šiestich poviedok, ktoré však vytvárajú kompaktný a súdržný celok. Ako čítame v texte Ivana Bonka: "Pravda, v podstate tvorí dej filmu šesť príbehov - prvý sa začína v lete 1944, posledný sa končí na jar 1945 - no tieto príbehy na seba nadväzujú, ich hrdinami sú vždy predovšetkým tí istí traja vidiecki chlapci rozličného veku, Rudko, Vinco a Martin, takže divák môže pokojne sledovať vývin súvislého príbehu."4 Tento citát nás oboznamuje ešte s jednou skutočnosťou a síce s hlavnými hrdinami filmu. Rudko, Vinco a Martin, traja vidiecki chlapci rôzneho veku. Práve skrz nich vnímame všetky udalosti prezentované vo filme. A to aj napriek faktu, že základnou a nosnou témou filmu je Slovenské národné povstanie, téma výsostne dospelá. Využitie detského hrdinu v takomto filme má však svoj opodstatnený význam. "Tvorivým výrazovým princípom filmu je, že sa pri zobrazovaní a hodnotení udalostí díva očami detí. Nie že by sa tým Pieseň stávala filmom pre deti. Len ukazuje udalosti zo zorného uhla detí."5

Deti sú teda pozorovateľmi udalostí odohrávajúcich sa v prostredí klérofašistického Slovenského štátu v povstaleckom období. Nepriaznivými okolnosťami a vývojom udalostí majú v značnej miere sťažené dospievanie, na čo opäť poukazuje Branko ďalej v texte: "Pieseň o sivom holubovi je lyrickým obrazom zrýchleného dospievania detí vo víre bojových udalostí. Ich názorovej kryštalizácie v antagonizme tak nezmyselnom, ako je antagonizmus dieťa - vojna."6 Práve tento antagonizmus sa stáva druhou témou snímky. Takže film nielen sledujeme cez detskú optiku, ale zároveň sa samotné osudy troch chlapcov reflektujú a odzrkadľujú v jednotlivých dejových líniách. Drobné epizódky z ich životov, ktoré máme možnosť sledovať, sú rámcované akousi hlavnou udalosťou, ktorá je spomenutá už v názve filmu. Na začiatku vidíme, ako Vinco strelou z gumipušky zraní holuba. Malý Rudko sa holuba ujme a rozhodne sa ho doliečiť (za čo je v prvom momente prezradenia jeho tajomstva spoločne s Vincom a Martinom potrestaný gardistickým učiteľom v podaní Karola Machatu). Trest však nezmení jeho rozhodnutie postarať sa o raneného holuba. Aj tento motív má pre film veľký prínos. Branko o symbolickom motíve holuba píše: "Od zrodu Picassovej holubice inšpiroval tento výrečný symbol mnoho umelcov. Môžeme byť u nás na Slovensku hrdí, že práve našim filmárom sa v Piesni o sivom holubovi podarilo tento všeobecne platný symbol naplniť takým bohatým životným obsahom."7 Branko teda upozorňuje na symbolickú hodnotu motívu holuba, ktorý sa tiahne celým filmom. 

V závere filmu sa však stretávame s pozoruhodným momentom. "V záverečnej scéne filmu, keď už vojnové dni prehrmeli, zomiera malý Rudko v mínovom poli. Už v prvých dňoch slobody, keď vypúšťa svojho holuba a dáva mu voľnosť. Film sa teda končí tragicky."8 Tragický koniec filmu vyvolal v čase svojho uvedenia najväčšiu polemiku. Diváci sa pýtali, či by nebolo správnejšie ukončiť film iným spôsobom. Na túto otázku nachádzame odpoveď opäť v Bonkovom texte: "Som toho názoru, že nemohli urobiť inakšie. ... Veď ich film chce byť predovšetkým výkrikom proti vojne, najdôraznejším varovaním."9 Ak sa na Rudkovu smrť pozeráme z takéhoto uhla pohľadu, tak je vo filme použitá veľmi účelovo. Veď absolútne absurdná a nezmyselná smrť človeka (navyše umocnená faktom, že ide o dieťa) je v skutku najdôraznejším výkrikom proti vojne, spomínaným Bonkom. A aby táto skutočnosť bola ešte umocnená, Rudko umiera v prvých chvíľach mieru, už po skončení vojny, pri púšťaní holuba na slobodu. Motív holuba teda uzatvára celý film zaujímavým paradoxom. Znovu sa vracia na slobodu, kam prirodzene patrí, ale za cenu veľmi vysokú: ľudský život. Rudko sa obetuje, aby holub mohol žiť a slobodne si lietať po svete. Pretlmočením do symbolického jazyka, ktorým film disponuje a v značnej miere na ňom stavia, by sa dalo povedať, že sa obetuje za slobodu.

Na tomto mieste by bolo vhodné vrátiť sa k postavám filmu. Ako už bolo spomenuté, hlavnými hrdinami sú traja chlapci. Samozrejme, vo filme sa vyskytujú aj dospelé postavy. Nejde o žiadny utopicky idealizovaný model čisto detského sveta. Detské charaktery prechádzajú vývojom každý osobitne. "Ako do ich života vstupuje vojna, pudovo si v nej nachádzajú správne miesto na správnej strane. Zo svojho hľadiska poznávajú tvár hrdinstva, historickej pravdy, zbabelosti. A ku koncu je najstarší z nich, Vinco, myšlienkove chlapcom, bojovníkom, ktorý vie, o čo vo vojne ide, a ktorý stratil detstvo a jeho ilúzie - hoci od chvíle jeho prvého stretnutia s vojnou uplynuli len mesiace."10 Z Vinca sa teda svojím spôsobom stal počas pár vojnových mesiacov muž, dospel. Jeho prerod z počiatočnej mladíckej nerozvážnosti a ľahkovážnosti k uvedomelej zodpovednosti môžeme nazvať opäť Brankovým termínom "zrýchlené dospievanie" (pozri citácia č. 6).

Najmenej výrazným charakterom je tým pádom Martin. Napriek tomu, že je tretím do partie a jeho postave je z ústrednej trojice venované minimum priestoru, nepôsobí redundantne. Naopak, slúži na dotváranie pocitu prvotnej hravosti a naivity chlapcov, či už v scéne s korčuľovaním v kostole, v ktorej sa k nim pridáva ešte aj Milan, chlapec z mesta, ako aj v ostatných scénach, v ktorých vystupuje. Zároveň je v dobových recenziách vychvaľovaná práca s detskými hercami, ktorej dôsledkom sú skutočne mimoriadne autentické a pôsobivé stvárnenia týchto postáv. Branko na túto tému píše: "Jednou z najsilnejších zložiek je dokonalá práca režiséra s detskými predstaviteľmi. jeho Vnco (Pavol Mattoš) a Rudko (Paľko Poláček) sú ako živí. Stalo sa, čo sa zavše stáva, keď sa režisér so svojimi detskými predstaviteľmi ,zohrá' a prenesie ich celkom do kože svojich hrdinov"11. Naozaj, postavy skutočne žijú a dýchajú a je to cítiť takmer z každého záberu filmu.

Čo sa týka dospelých postáv vo filme, tie sú vykreslené a stvárnené tiež realisticky. V texte Igora Vlhu z 6. mája 1961 sa stretávame s pochvalným názorom na voľbu hereckých predstaviteľov jednotlivých dospelých postáv, keď píše: "Herecké obsadenie tiež hovorí v prospech režiséra. Napríklad nezvyklé úlohy Machatu a Chudíka, šťastné obsadenie niektorých výrazných úloh českými hercami (Sovák a Chadimová), to predsa všetko svedčí o bystrosti, postrehu a úsudku najmä režiséra."12

Debutujúcemu Stanislavovi Barabášovi sa podarilo nakrútiť film, ktorý je svojským pohľadom na tému SNP zo zorného uhla detí. Vďaka tejto skutočnosti (a mnohým ďalším) pôsobí na slovenské pomery neopozerane, originálne. Snímka je teda príspevkom k známej a veľakrát sfilmovanej téme, no napriek tomu stojí za pozornosť aj v dnešnej dobe. Faktom však je, že hoci dnešnému divákovi môže miestami pripadať dlhá a rozvláčna, napriek tomu v sebe ukrýva morálne a emocionálne bohaté posolstvo. A myslím si, že protivojnový výkrik je aktuálny rovnako dnes, ako bol v čase svojho vzniku.