PROFIL: MILOŠ FORMAN

Prvým Formanovým skutočným celovečerným dielom sa stala čierno-biela komédia Čierny Peter (1964), po ktorej nasledovali Lásky jednej plavovlásky (1965) a jeho prvý farebný film Hoří, má panenko (1967), ktorý bol dokonca nominovaný na Oscara. V druhej polovici roku 1968 (po príchode ruských vojsk do Prahy) emigroval do Spojených štátov amerických. Za svoj zaoceánsky debut si vybral trpkú komédiu Taking Off (1971), ktorá sa na americkej pôde stretla s veľmi odmeraným prijatím, no za to v Európe zožala veľké úspechy. BAFTA Britskej akadémie za najlepšiu réžiu a Veľká cena poroty na MFF Cannes hovorí za všetko. Film sleduje typickú americkú rodinu 70. rokov. Svet rodičov a ich dospievajúcich detí sa akosi rozlomil na dva protipóly. Jedného dňa dcéra Jeannie, holdujúca užívaniu drog, nečakane utečie z domu a jej staromódni rodičia, Larry a Lynn, sa ju rozhodnú hľadať. Absolútne však netušia, kde ich jediná dcéra zvykne tráviť väčšinu voľného času. Zúfalí rodičia s nádejou v opätovné zblíženie sa so svojou dcérou navštevujú kurz fajčenia marihuany a stretávajú sa s rodičmi, ktorým tiež utiekli ich vlastné deti. Nakoľko Forman ironizuje americkú spoločnosť, v ktorej sa toho času práve udomácnil, niet divu, že Američania tento odvážny počin začínajúceho Čecha neakceptovali.

V roku 1975 vyrukoval Forman s psychologickou drámou z prostredia psychiatrickej liečebne – Prelet nad kukučím hniezdom (One Flew Over the Cuckoo's Nest) a dosiahol úspech fenomenálnych rozmerov, o akom sa mu dozaista ani nesnívalo. Adaptácia románovej predlohy Kena Keseyho získala všetkých, tzv. „kráľovských“ Oscarov (najlepší film, režisér, scenár, herec, herečka) a zaradila sa medzi najlepšie snímky, aké kedy vznikli. Dojímavé dielo zobrazuje príchod večného rebela a kriminálnika Randla McMurphyho (skvostný J. Nicholson) do štátneho ústavu, pričom predstiera duševnú chorobu, aby sa vyhol povinným prácam, na ktoré ho odsúdil súd. Jeho charizma, zmysel pre humor a chaos však narážajú na nekompromisnú autoritu chladnej hlavnej sestry Ratchedovej (Louise Fletcher), ktorej postava sa radí medzi najväčších záporákov v histórií kinematografie. Forman za svoje 7-ročné pôsobenie v Amerike dosiahol (najmä po neprijatí Taking Off) dokonalý zásah do čierneho, ktorý pre neho znamenal miestenku v prvej lige. Ako režisérsky, tak i herecký top koncert sa stal iba druhým počinom v histórií udeľovania Oscarov, ktorému sa podarilo získať všetkých 5 cien v tých najhodnotnejších kategóriách.

Po 4-ročnej prestávke prišiel Forman s dnes už kultovým muzikálom Vlasy (Hair, 1979), ktorý po Taking Off prevzal štafetu sociálno-kritickej, výhradne americkej témy. Forman vyjadruje svoje znechutenie z vojny vo Vietname a sympatizuje s hnutím hippies, s ich vzburou proti ľahostajnej spoločnosti, vitalitou a radosťou zo života. 

Nasledovala dráma Ragtime (1981), ktorá pojednávala o rasovej neznášanlivosti v Amerike počas prvej svetovej vojny. Po nej už prišiel Formanov „najoscarovejší“ kúsok, historický Amadeus (1984), ktorý (paradoxne) sleduje život Antonia Salieriho, dvorného skladateľa cisára Jozefa II. Toho na druhú koľaj absolútne odsunie príchod božsky talentovaného W. A. Mozarta, obscénneho, vulgárneho a infantilného mladíka. Nenávisť s cieľom zničiť Mozarta ale privádza Salieriho až na pokraj psychického zrútenia. Amadeus získal z celkovo 13 nominácií až úctyhodných 8 pozlátených sošiek a Forman si na konto pripísal už svojho druhého (a zatiaľ posledného) Oscara za réžiu.  

Po dosiahnutí svojho druhého pomyselného filmového Olympu však prišlo menšie zakopnutie v podobe ďalšej historickej tematiky – Valmonta (1989). Tentoraz si Forman zobral do rúk adaptáciu svetoznámeho románu Choderlose de Laclose – Nebezpečné známosti, ktorú kritika odsúdila za viac menej zlý film. Film o intrigánskych zvrhlíkoch Valmontovi a markýze de Merteuil (v hl. úlohách s Colinom Firthom a Annete Bening) podáva obraz odvrátenej strany francúzskej aristokracie. Formanove dielo oplývalo dobovými pestrofarebnými kostýmami, o čom svedčí nominácia na Oscara v kategórií kostýmy. 

Po 7-ročnej filmovej absencii sa prihlásil s filmom Ľud vs. Larry Flint (The People vs. Larry Flynt, 1996), ktorý sledoval ikonu pornografického priemyslu a bossa vydavateľského impéria Hustler, Larryho Flinta, ktorého bravúrne stvárnil na Oscara nominovaný Woody Harrelson. Forman za svoj kontroverzný kúsok zinkasoval Zlatý glóbus, nuž z tretieho Oscara sa však s príbehom o nekonečnom boji pornomagnáta za slobodu tlače a prejavu už tešiť nemohol. 

Jeho ďalší počin Muž na mesiaci (Man on the Moon, 1999) sa opäť venoval veľkej americkej kontroverznej osobnosti – neodmysliteľnému provokatérovi a komikovi Andymu Kaufmanovi (Jim Carrey), ktorý mal na „showmanstvo“ veľmi svojský názor. Jedni ho milovali, druhí preklínali. V mladom veku ho však postihla rakovina a zomrel. Za toto dielo si Forman odniesol cenu z MFF v Berlíne.