|
NYMFOMANKA AKO ŠTÚDIA SEXUÁLNEJ DEVIÁCIE |
NYMFOMANKA AKO ŠTÚDIA SEXUÁLNEJ DEVIÁCIE |
„Vždy som očakávala od východu slnka viac.“
Film Lars von Triera Nymfomanka bolo nutné rozdeliť na dve časti pre jeho nadštandardnú minutáž. Film vyžaduje, aby sa na obe jeho samostatné časti nahliadalo ako na komplexné dielo a divák by ich mal vidieť obe.
Druhý diel je súvislým pokračovaním príbehu o Joe, žene, ktorá po celý život zápasí so závislosťou a vlastnou prirodzenosťou, vymykajúc sa spoločenským aj fyziologickým normám. Jej pokusy ovládnuť svoje túžby a pocity sú v mnohom bizarné, príbeh sa motá v temných uličkách hrdinkinho zmäteného vnútra a vzbudzuje v nás nepokoj najmä preto, že často v jej pocitoch smútku a beznádeje nachádzame samých seba. Je desivé strácať sa vo svete, no omnoho skľučujúcejšie je strácať sa sám (v) sebe.
„V spoločnosti pre mňa nie je miesto a u mňa nie je miesto pre spoločnosť.“
Nymfomanka je sociologicko-psychologická štúdia sexuálnej deviácie, ale aj samotnej závislosti, nie len na sexe, je príbehom človeka túžiaceho uplatniť si nárok na šťastie.
V druheh časti sa zo zostarnutej rozprávačky Joe, stvárnenej Charlotte Gainsbourg, stáva hlavná postava retrospektívnych kapitol jej života. Mladá Joe má oproti svojmu vyzretejšiemu ja, v sebe tajomnejší náboj, vyžaruje mrazivý chlad. S Joe je ťažké sa stotožniť, jej konanie je v mnohom odsúdeniahodné. Motivácie postavy sa centralizujú na jej osobu, všetky snahy a aktivity sústredí na dosiahnutie vlastného šťastia, uspokojenia, najmä duševného, nemyslí na druhých, nepociťuje lásku, ani k vlastnému manželovi, ani k dieťaťu. Príčinou je jej choroba, ktorá marí všetky cesty a nedovoľuje Joe oslobodiť sa a žiť normálne, aj keď sa jej darí takmer všetko, čo si zaumieni, vrátane získania si muža, do ktorého sa zaľúbi.
|
|
Príbeh je členený na kapitoly, čo úzko súvisí s literatúrou, časté sú citácie z literárnych diel vychádzajúce z úst knihomoľa, cituje však aj klasické umenie, nachádza kontroverzné paralely s biblickými motívmi, ktoré aplikuje na Joeino rozprávanie. Vytvára výrazné, až šokujúce kontrasty, ako napríklad Freudova teória detskej sexuality, vzbudzuje polemiku o sexuálnej čistote, ktorá z človeka nerobí lepšieho, čo potvrdí i záverečná scéna filmu. V každom z nás je zviera a nie všetci sme ochotní krotiť ho na rovnakej úrovni a pri každej príležitosti.
Film nie je len vyrozprávaním príbehu jednej konkrétnej hrdinky. Jednotlivými „príhodami“ z jej košatého života, na ktorých rozohráva rôznorodé situácie vyvolávajúce otázky, skúma sexualitu, pozerá sa na ňu z rôznych uhlov, pitve sa nie len v Joe, u ktorej aj tak nedochádza k vyriešeniu problému, ale v ľudskej bytosti ako takej, odhaľuje našu pudovosť, zvierací inštinkt a neovládateľnú túžbu po niečom, po niečom viac, ísť za hranice obyčajnosti, za hranice seba samého. Nymfomanka je príbehom ženy, ktorá pátra po sebe a má odvahu vyskúšať všetky možné spôsoby, ako sa dostať za šťastím, samozrejme v intenciách Trierovho plánu, ukázať dosiaľ nevidené a štekliť v nás myšlienky, aké sa sami pred sebou hanbíme priznať.
|
|
Trier si dovolí použiť takmer rovnaký motív ako vo filme Antiktrist, moment, ktorý zmení rodičom dieťaťa život, avšak vyústi v iný koniec. Cituje sám seba, zdôraznením tohto motívu interpretuje pre neho dôležité následky ľudského egoizmu, ktorý je podnecovaný neovládateľnou túžbou. Postavy sú od začiatku do konca stratové, každý nový záchvev šťastia plodí bolesť, do ktorej sa prepadajú, no nespadnú úplne. Každý predsa musí nájsť svoj strom a stotožniť sa s osudom, prijať ho a neúnavne sa pokúšať o zmenu svojho sveta, dosiahnuť aspoň uspokojivý status: znesiteľný...
Joe si prešla skutočne všetkým, ocitla sa v každom kúte svojej osobnosti, na to aby zistila kým je, musela siahnuť na dno bezbrehých vôd, ktoré obmývajú jej prázdnotu. Záver nie je zmierlivý, depresia sa nevytráca a film vyvoláva otázku, odkiaľ berie Joe takú chuť a motiváciu žiť a hnať sa nevedno za čím, keď vieme, že stratila všetko, čo má v živote cenu. Možno je to opäť neovládateľný pud sebazáchovy a narcizmus, vlastný každému z nás, ktoré nútia človeka udržiavať sa hoci aj v prázdnote a tme.
