1000. RECENZIA MICHALA KORCA...

„Sedeli sme na streche, popíjali pivečko, slniečko na našich pleciach a cítili sme sa ako voľní chlapi. Dopekla, mohli sme dechtovať strechu jedného z našich domov. Boli sme pánmi všetkého tvorstva. A čo sa týka Andyho – strávil pauzu čupiac v tieni, so zvláštnym malým úsmevom na tvári sledujúc ako pijeme jeho pivo.“ Ak sa cítite ako nevinní ľudia a raz by ste skončili náhodou v base, majte na pamäti tento film. A možno sa dozviete oveľa viac o možnostiach ako prežiť, či sa vôbec dá zaradiť späť do spoločnosti a pri troche šťastia dostanete mentora, akým bol fenomenálny rozprávač Red.

Dvaja najväčší hereckí velikáni 90. rokov sa stretli v brilantnom filme. On zosnuje premyslené lúpeže – a ten druhý mu ide tvrdo po krku. Ich scéna s pamätným dialógom o životoch v bistre sa vám navždy zapíše do pamäti. Ale mnohí si pamätajú tento akčný triler aj pre parádnu prestrelku v centre mesta, čo je príkladná lúpež s dunivým zvukom. Sklá na autách rinčia, pušky sa ozývajú v lobby bánk, policajné vozidlá sa rútia i ničia. Tento hit trvá takmer tri hodiny, ale večná horlivosť za posledným džobom tu azda narazí na odhodlanie charizmatického detektíva. Najväčšia pikoška? Herecké eso Bobby za rok 1995 podal špičkové výkony v dvoch dlhočizných filmoch.

Po logu uvidíte scénu filmu, ktorá je pre tento oscarový kúsok začiatkom, stredom i koncom. Lietadlo nad africkou púšťou padá do piesočných dún a na palube dve osoby. Sestrička Hanna žije v mysli, že jej prítomnosť iba prináša smrť, no opatrovanie tohto chlapíka jej prináša možnú novú lásku (ktorú si privolá v jednej z najkrajších scén filmu) a zároveň dramatické rozprávanie inej, (ne)naplnenej. Druhá svetová vojna a množstvo národností už dlho nebolo vykreslených tak dobre – Maďar, Kanaďania, Francúzi, Nemci a ich rozprávač v rozpadnutom toskánskom kláštore. Toto je poctivá love-story ako remeň, lebo ako slogan hlási „v láske nie sú žiadne hranice“. A spaľujúca vášeň sála z plátna neustále.

Mnohí si pamätajú tento film ako ten, čo vypálil rybník dvom výborným drámam z druhej svetovej. No tí zabúdajú, že za sedmičkou Oscarov sa skrýva skutočne majstrovský kúsok a veľká pocta tomu autorovi, ktorého má aj v názve. A že práve scenár je akoby zosobnením jeho diela a hravo by mohol slúžiť ako ďalšia divadelná hra. Nechýbajú silné postavy a túžby, vtipné premeny, láska silná, odovzdaná a na konci pamätne ukončená. Stephen Warbeck dodal pamätnú hudbu, všetci ukážkovo hrajú a Oscara za vedľajší výkon si odniesla anglická dáma len za 6 minút parádneho výkonu, ktorá zo svojej pozície prednesie jednu z najkrajších viet brilantného scenára na adresu konca tejto love story: „ako príbehy musia končiť, keď je láska zamietnutá: slzami a cestou.“

Okolo jednej TV šou sa točia osudy viacerých ľudí. Jeden ju uvádza, ďalší v nej súťaží, iným akosi ovplyvnila život v minulosti. Odcudzení potomkovia, prísni rodičia, neuskutočnené pokusy alebo aj nevyjasnené vzťahy vstupujú do celistvej 189-minútovej mozaiky. Tento film vám ukáže, že na svete (ne)existujú náhody, že 24 hodín v Los Angeles môže zmeniť strašne veľa a že bývalý letec z Top Gun má perfektné monológy na adresu žien (veru, aj na oscarovú nomináciu). Je to najlepší film tohto režiséra a súčasne je vybavený aj zaujímavou hudbou Jona Briona a pesničkami Aimee Mann.

Muzikály sa točia odnepamäti, a občas príde tvorca, ktorý žánrom absolútne zatrasie. Tento chlapík z Austrálie tvorí iba raz za niekoľko rokov, no jeho filmy sú unikátne. Toto je jeho tretí film v kariére a rozhodol sa natočiť niečo vizuálne úchvatné, o čom svedčí každý záber kamery na notoricky známy mlyn v parížskej štvrti. Popri výborných hereckých výkonoch, kde si každý presne odspieval čo mal sa vyznačuje najmä excelentnou kombináciou modernej hudby a jedinečných aranžmánov zasadených do obdobia na prelome 19. a 20. storočia. A navyše obsahuje úžasnú repliku pre všetkých, čo hodnotíme niečo z oblasti kultúry: „Celkom sa mi to páči.“ Aký je tento film? Spektakulárne spektakulárny!

Pozerám ho vždy, keď letím do Nipponu alebo ma opantá chuť byť izolovaný od západného sveta. Je to presný film o dvoch ľuďoch, ktorí sem prišli na týždeň či dva, stretli sa v obrovskom hoteli a občas sa stretli v legendárnom bare plnom jazzu. On na prahu krízy stredného veku (Porsche si ešte nekúpil), ona nie príliš naplnená manželka, ktorá neodhaľuje krásy najväčšej svetovej metropoly a uzatvára sa v sebe. Ich stretnutia sú náhodné a podnetné – s alegóriami na manželstvo či zmenu života po narodení prvého dieťaťa. A kultúrne strety sú neskutočne vtipné, od privítania na recepcii, návštevy pani, ktorá niečo rapoce o pančuchách, točenia TV reklamy „with more intensity and Logel Moore“. Nikto nevie, čo jej on pošepká na konci filmu, no všetci by sme to chceli raz vedieť. Alebo nie a interpretovať si to po svojom vždy, keď sa ocitneme na najľudnatejšej križovatke; neďaleko čaká socha Hachika a každú sobotu sa sem príde stretnúť asi 150 tisíc ľudí, čo našinec nepochopí, ale domáci sa tu vyzná...