Film Michala Blaška mal slovenskú premiéru na Art Film Feste Košice

„Ak chce mať študentský film niekde premiéru, tak je to v Cannes,“ povedal mladý režisér Michal Blaško, ktorý sa nedávno so svojím filmom Atlantída, 2003 dostal do jednej z najvýznamnejších súťaží krátkych filmov na svete – Cinéfondation na festivale v tomto francúzskom meste.

„Premiéra tam bola naozaj super a musím povedať, že po nej sme mali príjemné reakcie. Ako od spolusúťažiacich, tak prekvapujúco aj od člena poroty Barryho Jenkinsa. Naša sekcia fungovala veľmi príjemne v kontraste s celým ‘humbukom’, ktorý sa tam dial. Všetky premietania z našej sekcie boli vypredané. A keď to porovnám so Slovenskom a Českom, tak tí diváci boli naučení chodiť na študentské filmy, ktoré sú často porovnateľné s ‘celovečerákmi’,“ hovorí pre Festivalový denník Michal Blaško.

Film Atlantída, 2003 rozpráva príbeh mladého ukrajinského páru, Martina a Denisije, ktorí snívajú o tom, že sa dostanú do Nemecka. Plazia sa v lesoch, spia skrývajúc sa v aute, až sa im napokon podarí ilegálne prejsť cez „zelené hranice“ z Ukrajiny na Slovensko. Sen je už na dosah. Je však rok 2003, štyri roky pred vstupom Slovenska do Schengenu. A kým v súčasnosti je hranica medzi našim východným susedom jednou z najstráženejších v celej Európe, vtedy ešte slúžila ako prekypujúca križovatka nekalých obchodných ciest pašerákov cigariet, alkoholu, a aj bieleho mäsa. Martin je odhodlaný obetovať pre svoj sen o lepšom živote všetko. Dokonca aj svoju priateľku. Ale také jednostranné to nebude.

No vráťme sa ešte ku Cannes. Uvedenie na etablovanom, medzinárodnom fóre dovolilo Blaškovi otestovať, či film funguje aj na medzinárodnej úrovni. „To bolo pre nás najdôležitejšie. Myslím, že fungoval pre všetkých, pretože tá téma je aktuálna a poňatá ľudsky, čiže diváci sa dokázali stotožniť s tými postavami. Tým, že je ich vo filme málo, tak si dokázali nájsť cestu ku každej z nich. A tým, že ide o stále aktuálnu tému, dokázala rezonovať u divákov z asi všetkých krajín.“

Námet z článku

Námet na osobnú drámu zo života mladých ľudí našiel Blaško ešte pred nástupom na Vysokú školu muzických umení v Bratislave. „Bolo vďaka jednému novinovému článku. V ňom boli rozhovory s ľuďmi, ktorí prišli na Slovensko ešte pred Schengenom. Ja som si to len tak zbežne prezeral a našiel som v nich fotografiu krásnej dievčiny. O nej bol napísaný iba krátky odstavec –že sa dostala na Slovensko s priateľom, ktorý dostal dokumenty, kým ona nie. Potom tu tri roky robila prostitútku. My sme z tejto správy vychádzali len ideovo, lebo bola stručná. No stala sa jadrom príbehu a od toho sa všetko odohráva. A ten príbeh je jednoduchý. Cestujú, prejdú hranice a potom je predaná. Je to priamočiare. Pre nás ale bolo dôležité nesústrediť sa tak na príbeh, ako na postavy. Preto nám veľa času zabralo nájsť vhodné charaktery,“ pokračuje Blaško, ktorý skoro každé tri mesiace chodil na východ a raz za pol roka navštívil Ukrajinu. „Bavili sme sa aj s domácimi, no tam je to stále tabuizovaná téma. Oni sa tomu vyhýbali, ale aj z tých nepriamych odpovedí sme získali dosť zdrojovi, aby sme film podporili autentickými informáciami. No treba si uvedomiť, že to nie je rekonštrukcia, ale fikcia,“ vysvetľuje.

V príbehu, aj keď mu to viacerí najprv vyčítali, dal priestor nielen postave Denisije, ale aj Martinovi. „Urobil som to preto, že obidve postavy boli pre mňa zaujímavé. Ona preto, že som ju nebral ako hlúpu naivku, ale vnímal som ju ako človeka, ktorého dokážem pochopiť. Že je zamilovaná a niekomu dôveruje. A rozmýšľal som, ako silno ju musel zasiahnuť ten moment zrady. A on bol pre mňa zase dôležitý z toho pohľadu, že počas tých troch dní, kedy sa film odohráva, prejde istými stupňami vývoja. Niekedy je pevne rozhodnutý ju vymeniť, niekedy nie. Tá rozpoltenosť bola pre mňa veľmi zaujímavá. Tým, že je veľmi komorný, intímny a hovorí o páre, tak mi prišlo logické venovať sa im rovnocenne.“

Čo najautentickejšie

Nakrúcanie prebiehalo v slovensko-ukrajinskom pohraničí, no nakoniec u našich východných susedov nakrúcali len deň a ukrajinské scény sa fingovali v Poľsku, Česku a na Slovensku. Atlantída, 2003 je okrem rezonujúceho, stále aktuálneho príbehu postavený aj na silnom vizuálnom prevedení. „S kameramanom Adamom Machom sme od začiatku vedeli, že to chceme uchopiť čo najautentickejšie. Hercom sme dávali čo najviac priestoru, aby ich kamera nezväzovala. To znamená, že veľa obrazov sme šli na jeden záber. Skoro celý rozpočet sme dali na lokácie. A čo sa týka vizuálu, nechávam veľa priestoru kamaramanovi Adamovi Machovi. Medzi nami už funguje taká dôvera, že si nemusíme všetko povedať, ale vieme, že to tak obaja chceme,“ dodáva Michal Blaško.