Bratislavský festival predstavuje súťažné filmy

Súťažný výber blížiaceho sa ročníka opäť ponúka rozmanitú škálu tém a prístupov začínajúcich, ale formálne vyhranených režisérov. O ocenenia zabojujú v súťažných sekciách prvých a druhých hraných filmov, prvých a druhých dokumentárnych filmov a krátkych filmov. Cieľom festivalu aj naďalej ostáva upriamovať pozornosť na mladý film a vyhľadávať najvýraznejšie talenty súčasnej svetovej kinematografie.

V trojici medzinárodných súťaží sa predstavia tvorcovia, ktorí majú vo svojej zbierke významné festivalové ocenenia, ale i tí, čo svoju medzinárodnú kariéru ešte len začínajú. Súťaž hraných filmov predstaví osem filmov podľa výberu programového dramaturga, srbského filmového kritika Nenada Dukića. Najúspešnejším a najznámejším tvorcom v súťaži hraných filmov je Vahid Jalilvand, iránsky herec a režisér televíznych a dokumentárnych filmov, ktorý za svoj druhý celovečerný hraný film Bez dátumu, bez podpisu (No Date, No Signature, Bedoune Tarikh, Bedoune Emza, 2017) získal na MFF v Benátkach v sekcii Horizonty cenu za najlepšiu réžiu. Film, potvrdzujúci výnimočné kvality súčasnej iránskej kinematografie, skúma otázku viny a zodpovednosti v spoločnosti, balansujúcej na hrane právneho štátu. Snímka skúma dilemu patológa Kaveha Narimana, ktorý možno zavinil smrť 8-ročného dieťaťa. V Súťaži hraných filmov na MFF Bratislava sa pred dvoma rokmi premietal aj Jalilvandov dlhometrážny debut, Streda, 9. máj.

Ďalšou významnou udalosťou bude aj uvedenie debutového filmu francúzskej režisérky Léonor Serrailleovej s názvom Paula (Montparnasse Bienvenue, Jeune femme, 2017). Snímka ocenená na festivale v Cannes Zlatou kamerou pre najlepší debut sleduje osamelú a poníženú Paulu, ktorú práve opustil jej priateľ a všetci priatelia a známi jej pred nosom zatvárajú dvere. Rozhorčená a emóciami vybičovaná žena sa za sprievodu úchvatného soundtracku vydáva na komickú i dramatickú cestu za znovuobjavením nezávislosti a pokoja. Film, ktorého dej je zasadený do parížskej štvrti Montparnasse na ľavom brehu Seiny, vznikol s obmedzeným rozpočtom a takmer výhradne ženským obsadením štábu.

Na vojenský konflikt v bývalej Juhoslávii sa zameriava snímka ocenená Zvláštnou cenou poroty na festivale v Karlových Varoch – Chlapi neplačú (Men Don’t Cry, Muškarci ne plaču, 2017). Vojnu reflektuje skrz kolektívnu pamäť skupiny vojnových veteránov stredného veku, ktorí sa zúčastňujú intenzívnej skupinovej terapie s názvom „kurz zmierenia“ pod vedením slovinského psychiatra Ivana. Civilne a autenticky poňatý film s hviezdnym hereckým obsadením skúma schopnosť odpúšťať druhým i sebe samému.

V súťaži dokumentárnych filmov, ktorú zostavuje programový riaditeľ festivalu Pavel Smejkal, sa opätovne objaví osem tematicky i formálne odvážnych filmov. Jedným z nich je aj dlhometrážny debut nórskeho režiséra a kameramana Egila Haskjolda Larsena 69 minút z 86 dní (69 Minutes of 86 Days, 69 minutter av 86 dager, 2017). V bližšie nešpecifikovanom prístave sa v dave utečencov objaví trojročná Lean a jej rodina. Energické a zvedavé dievčatko sledujeme na jeho vyčerpávajúcej púti po Európe, počas ktorej však nestráca detskú schopnosť vnášať do ťažkých dní pocit normálnosti. Film získal Cenu Nordic Dox na tohtoročnom CPH:DOX i Cenu pre začínajúceho filmára na Hot Docs 2017.

S oblasťou blízkeho východu je spojená aj snímka Chuť cementu (Taste of Cement, Taste of Cement 2017) sýrskeho režiséra Ziada Kalthouma. Ďalší festivalový hit, nominovaný na Európsku Filmovú Cenu a čerstvý víťaz prestížnej Ceny Doc Alliance, rozpráva o sýrskych robotníkoch pracujúcich v Bejrúte na stavbe mrakodrapov. Príbeh o mužoch odrezaných od okolitého sveta i svojej krajiny využíva esejistické a poetické postupy, čím Kalthoum potvrdzuje povesť jedného z najosobitejších mladých filmárov svojho regiónu.

Ďalším výrazným dokumentárnym počinom v súťaži je Bobbi Jene (Bobbi Jene, Bobbi Jene, 2017), portrét geniálnej tanečníčky, ktorý je kombináciou ľubostného príbehu a filmu o tanečnom umení. Snímka hrdinku sleduje od momentu, kedy sa rozhodne opustiť Izrael, kde sa stala hviezdou svetoznámej tanečnej skupiny Batševa, a púšťa sa do sólovej kariéry, v ktorej posúva hranice vlastnej komfortnej zóny a tanca ako takého. Druhý film dánskej režisérky Elviry Lind, viacnásobný víťaz festivalu Tribeca v kategóriách za najlepší dokumentárny film, strih a kameru, je zaujímavý zručne vedenou naráciou a formálnou jednoduchosťou, ktorá dáva vyniknúť hrdinkinej otvorenosti a talentu.

Aj tento rok sa vďaka Súťaži krátkych filmov návštevníci festivalu môžu zoznámiť s najzaujímavejšími krátkometrážnymi snímkami podľa výberu holandského kurátora Erwina Houtenbrinka. Sekciu tento rok tvorí štrnásť titulov. Thajský tvorca Chai Siris, ktorý pracuje v štúdiu slávneho Apichatponga Weerasethakula, prichádza s filmom 500 000 rokov (500,000 years, 500,000 pee, 2017), ktorý sa odohráva niekde na hraniciach reality, mýtu a filmového umenia. Film Hlavné miesta kostí (High Cities of Bone, Altas Cidades de Ossadas, 2017) sleduje Karlona, priekopníka kreolského rapu zo slumu na predmestí Lisabonu. Film je nápaditým vhľadom do Karlonových spomienok, inštitucionálnej moci a potláčaných príbehov. Prepojenie fantázie a reality je tiež devízou animovanej snímky Volanie rozkošnosti (Call of Cuteness, Call of Cuteness, 2017), ktorá rozpráva o neoliberálnej nočnej more, konzume, kontrole a strachu z bolesti. Film síce využíva radikálne formálne prostriedky, ale súčasne je vizuálne podmanivý a hravý.