7.0

Filmová recenzia

Názov filmu je zároveň pomenovaním jednej odrody kvetín. Jej charakteristickým znakom je spojenie na prvý pohľad krehkej krásy s nepozorovateľným, ale o to smrteľnejším ochranným mechanizmom - prudkým jedom. Zhliadnutie filmu Biely oleander vás možno presvedčí, že spomínané extrémy môžu byť príznačné aj pre ľudí.

Na uvedenú hypotézu vás film navedie už v úvodnej expozícii, ktorá podľa čoraz populárnejšieho nelineárneho sujetu je zároveň aj samotným záverom príbehu. Z úst hlavnej postavy, päťnásťročnej Astrid Magnussenovej (Alison Lohman) sa dozvedáme, že nielen ona, ale aj jej najbližšie okolie považuje jej matku, úspešnú maliarku a umelkyňu Ingrid (Michelle Pfeiffer), za najkrajšiu ženu. Alegoricky k spomínanej kvetine nás Ingrid so svojím charakterom nezávislej, nekompromisnej a veľmi chladnej ženy čiastočne, ale výstižne oboznámi krátko na to v scéne, ktorá jasne dokazuje, že jej vzťah k Alison je milujúci a deštrukčne výchovný zároveň.

Rozhodujúci zlom ale prichádza v okamihu, keď je Ingrid obvinená a následne aj odsúdená na 35 rokov väzenia za vraždu jej nestáleho priateľa a milenca. Šokovaná a opustená Alison je umiestnená do domova mládeže, ktorý ale krátko na to opúšťa a nasťahuje sa k adoptívnym rodičom. Vďaka prieraznej výchove matky a faktu, že adoptívna rodina sa za idylickú vôbec považovať nedá, postupne prechádza procesom adopcie viackrát. Každé ďalšie rodinné prostredie je ale úplne iné ako predchádzajúce a z každého si dospievajúca Alison berie iné životné pravdy a hodnoty. Nájsť medzi nimi tú najsprávnejšiu cestu nebude vôbec jednoduché, hlavne keď nad ňou neustále visí tieň dominancie jej biologickej matky, ktorá sa snaží svoju „výchovu" dcéry usmerňovať aj spoza múrov väznice.

Najslabším, ale žiaľ výrazným nedostatkom tohto filmu je jeho stopáž. Paradoxom je fakt, že zatiaľ čo väčšina filmov by ju potrebovala skrátiť, Biely oleander trpí opačným efektom - je príliš krátky. Výsledkom tejto úspornosti je totiž jednoznačne nedostatočné vykreslenie väčšiny postáv. Ich charakterizácia sa v horšom prípade uskutočňuje prostredníctvom ich oblečenia a v tom lepšom skrz na priestor chudobnú výrazovú mimiku doplnenú krátkou verbálnou typizáciou. Je to o to bolestivejšie, keď si uvedomíme, že Biely oleander má fragmentovitú fabulu, t.j. príbeh je tvorený epizodicky. Pre tento typ filmov je príznačné, že nemá hlavného hrdinu, ale množstvo rovnocenných postáv, prípadne väčšie množstvo vedľajších, epizódnych postáv spojených výraznou hlavnou postavou. V Bielom oleandri je hlavnou postavou Alison a ústredným motívom príbehu je hľadanie jej vlastnej identity, vzťah k matke i najbližšiemu okoliu a formovanie názorov na život. Lenže, až na dve výnimky (o ktorých bude ešte reč), je s tým formovaním pomáhajú postavy, ktoré sú maximálne ploché a tým pádom nepresvedčivé.

Ťažko povedať, kto je za vyššie spomínané negatíva zodpovedný. Či je to Mary Agnes Donoghue (Veronica Guerin) ako autorka úsporného scenára, ktorá pri adaptácii dostatočne nevyužila potenciál, ktorý v sebe skrýva rovnomenná novela spisovateľky Janet Fitchovej, alebo poväčšine televízny režisér Peter Kosminsky (okrem televízie natočil aj napr. adaptáciu románu Emily Brontë Búrlivé výšiny z Ralph Fiennesom a Juliette Binoche), ktorý nedokázal filmovými prostriedkami vtlačiť presvedčivú plasticitu a hĺbku väčšine vedľajších postáv.

Na druhej strane možno iba kvitovať jeho výber hereckých predstaviteľov, ktorý do veľkej miery slabý scenár so silným potenciálom zachraňujú. Od Robin Wright Penn (Forrest Gump, Odkaz vo fľaši) v úlohe baptistickej mamy cez Cole Hausera (Čiernočierna tma, Rýchlo a zbesilo 2) v úlohe jej priateľa až po ústredné herecké trio Alison Lohman (Podvodníci), Michelle Pfeiffer (Batman sa vracia, Báječný deň) a Renée Zellweger (Denník Bridget Jonesovej, Chicago). Ich herecký prejav je veľmi vydarený. Hlavne Michelle a Renée (v úlohe neúspešnej a nevyrovnanej herečky a adoptívnej matky Claire) dokázali aj na malom priestore vtlačiť svojím postavám punc dôveryhodnosti a vybaviť ich presvedčivým vnútorným životom. A hoci Alison Lohman v ich spoločnosti z hľadiska hereckej presvedčivosti občas mierne zaostáva, spôsob akým stvárnila hlavnú hrdinku Astrid, dáva tušiť, že máme do činenia s ďalším výrazným mladým hereckým talentom, čo okrem iného dokazuje aj nedávno uvedenými Podvodníkmi (Matchstick men).

Popri hercoch kvalitu filmu smerom hore dopomáha usmerniť aj kamera Elliot Davisa (40 dní 40 nocí, Zakázaná vášeň), ktorá vyniká hlavne v citlivých neutrálnych záberoch a vizuálne mierne do modra kolorovanom vyobrazení chladného života v domove mládeže (napr. poeticky ladená scéna na pláži). Minimalistická hudba Thomasa Newmana (Finding Nemo, Road to Perdition, Zariekavač koní) navodené obrazy trefne dokresľuje a napomáha k celkovo melodramatickému vyzneniu filmu. Aj vďaka ním a spomínaným hereckým výkonom je veľká šanca, že vás film zaujme a nedostaví sa pocit nudy.

Ak patríte k divákom nachádzajúcim záľubu v medziľudsky ladených príbehoch, ktorých výsledný obraz je nutné postaviť si postupne z jednotlivých kúskov ako puzzle, je Biely Oleander filmom pre vás. Trošku ale zamrzí, že autori tejto skladačky zabudli do originálneho balenia pribaliť niektoré kúsky, takže úplné zloženie pôvodne zamýšľaného pekného obrazu nie je možné.

P.S.: Jednou z najkrajších a najzábavnejších scén (pre mňa osobne) vo filme je scéna, v ktorej Renée Zellweger ako neveľmi úspešná filmová herečka Claire púšťa Astrid na videu ukážku z jedného jej prvých filmov. Vtipnosť tejto scény spočíva v tom, že ide o ukážku zo skutočného filmu, konkrétne remaku Texaský masaker motorovou pílou (nie ten posledný remake z produkcie Michaela Baya, ale verzia z roku 1994, ktorá sa v origináli nazýva The Return of the Texas Chainsaw Massacre). V tomto veľmi nepodarenom filme (dodnes si pamätám ako som po jeho zhliadnutí neveriacky krútil hlavou, ako môže niekto (Kim Henkel - spoluautor originálu) pošpiniť tak surovo-realistický originál a jeden z najdesivejších hororov od Tobe Hoopera z roku 1974) hrala skutočne Renée Zellweger a bola to jedna z jej prvých úloh v dobe, keď ju ešte takmer nikto nepoznal (mimoriadne trefná alegória na postavu Claire). Zaujímavosťou je aj fakt, že v úlohe Vilmera, jedného z členov kanibalistickej rodiny, si zahral v tej dobe tiež rovnako málo známy Matthew McConaughey (Kontakt, čas zabíjať).

White Oleander (USA/SRN, 2002, 109 min.)
Réžia: Peter Kosminsky. Námet: Janet Fitch - rovnomenný román. Scenár: Mary Agnes Donoghue. Kamera: Elliot Davis. Hudba: Thomas Newman. Hrajú: Alison Lohman, Robin Wright Penn, Michelle Pfeiffer, Renée Zellweger, Amy Aquim, Billy Connolly.