BOŽÍ ZÁSAH

A tak prvú pol hodinu sledujete pomerne identicky sa opakujúce scény vadiacich sa susedov kvôli odpadkom, hluku, či parkovaniu auta pred cudzou garážou. Kde-tu situácia kvázi šokujúca, ktorá má dokresliť, že svetové konflikty vznikajú často na podklade malicherností. Na prieky si samozrejme robia Židia kontra moslimovia. Teda tak aspoň dedukujem, pretože, čo sa vizáže týka, nikdy sa mi nedarilo na prvý pohľad zistiť, kto je Žid a kto nie. Ďalším dôležitým momentom filmu je vzťah mileneckej dvojice, ktorá je denne konfrontovaná s nadradenosťou a povýšenectvom vojakov strážiacich vojnovú čiaru rozdeleného Jeruzalema. Akosi však nie je celkom jasné, čo má byť na ich láske natoľko tragické. Je tu aj istý náznak problémov s byrokraciou. Naša dvojica totiž vymyslí sakramentský plán, nafúkne balón s tvárou Arafata, vypustí ho do vzduchu a tak sa vodca dostane až na zakázané územie. Šokovaní vojaci volajú na veliteľstvo, či balón zostreliť, kým sa však dočkajú odpovede, Arafat v pohode prejde hranice. 

Ak nezaspíte znudení absenciou všetkého čo robí film dobrým, možno sa dočkáte aj akčného záveru. Dovtedy si však odtrpíte scény bez štipky pohybu, napríklad zo tri razy môžete s nadšením pozorovať detailný záber na dve láskajúce sa rúčky, prípadne rovnaký počet scénok s návodom ako sypať susedom odpadky do dvora. To všetko má asi spieť ku gradácii, prípadne dokresliť absurditu nezmyselných konfliktov. Treba uznať, že kde-tu sa režisérovi zámer vydarí. Napríklad, keď muž šoférujúci automobil je marhuľu, pozorujeme ako žuje, obhrýza kôstku, lenže keď ju vyhodí, trafí presne tank a ten vybuchne. Žiaľbohu, vydarených momentov je v snímke mizivé percento. Nemôžem sa zbaviť pocitu, že množstvo scén bolo úplne zbytočných. Elia Suleiman  vraj (podľa upútavky na film) spája zdanlivo nesúvislé významy jednotlivých scén. Nech som sa však snažila akokoľvek, ich súvis mi ostal utajený, možno je jasný iba autorovi.

A teraz k záveru, ktorý je azda vytúženým Božím zásahom. Deva z dvojice zaľúbencov sa z akéhosi záhadného dôvodu zmení na bojujúceho Spasiteľa, či vari akčnú sväticu, ktorá sa vznáša v povetrí a trefne zasiahne všetkých zloduchov.
 
Boží zásah je vraj veselým filmom o vojne a vyslúžil si viaceré významné ocenenia na medzinárodných festivaloch. Kto vie prečo? Z hľadiska formy nič prevratné nepriniesol, kamera nejako zvlášť očarujúca nie je, nuž a režisérske umenie Eliu Suleimana nadchne asi len veľmi malú hŕstku ľudí. Navyše neviem, čo môže byť na vojne veselé, aj keď uznávam, že výber témy nie je najhorší. Viaceré konflikty aj dejinné udalosti by si asi zaslúžili iný pohľad, ale dala by som prednosť niečomu vydarenejšiemu, ako nám predviedol Suleiman. Ale možno je celkovo problémom surrealistických filmov, že oslovia iba minimum divákov. A možno je mojim problémom, že ma jednoducho neoslovujú.

Yadon ilaheyya (Francúzsko/SRN/Maroko/Holandsko/USA, 2002, 94 min.)
Réžia: Elia Suleiman. Scenár: Elia Suleiman. Kamera: Marc-André Natigne. Hudba: rôzne skladby a piesne. Hrajú: Elia Suleiman, Manal Khader, Nayef Fahoum, George Ibrahim, Jamal Daher, Amer Daher, Nazira Suleiman a Michel Piccoli (hlas dychu Santa Clausa).