|
PÁN VEĽRÝB |
PÁN VEĽRÝB |
Legendy a tradície. Aj keď na prvý pohľad tieto dve slová nemusia mať k sebe blízku väzbu, opak je pravdou. Obidve sú neoddeliteľnou súčasťou identity každého národa bez ohľadu na jeho početnosť. Pomocou nich je písaná ich história a kultúrne uvedomenie. Výnimkou nie je ani časť domorodého obyvateľstva Nového Zélandu, ktorá svoju históriu spájajú s veľrybami. Tak aspoň hovorí jedna z povestí...
..., podľa ktorej sa v každej generácii ľudí tejto komunity narodí muž, ktorý bude schopný komunikovať s veľrybami. Práve táto schopnosť dorozumieť sa s veľrybami je najdôležitejšou črtou, ustanovujúca daného muža za duchovného vodcu svojho národa a „Pána veľrýb". V súčasnosti tento post zastáva postarší Koro, ktorý hľadá svojho nástupcu. Kedysi veľké nádeje vkladal do svojho prvorodeného syna Porourangiho a jeho ešte nenarodeného potomka. Viaceré znamenia totiž naznačovali, že práve Porourangiho syn a Korov vnuk v jednej osobe je predurčený stať sa novým vodcom ich komunity. Nešťastná udalosť ale spôsobila smrť nielen Pourorangiho manželky, ale zároveň aj syna ako jedného z dvoch narodených detí. Zdrvený Porourangi odchádza po tejto nehode za zabudnutím do Európy a čerstvo narodenú dcérku menom Paikea necháva na výchovu starým rodičom.
|
|
|
Zatiaľ čo Paikeina babička si ju zamiluje hneď odmalička, Koro svoj chladný vzťah voči nej nikdy neskrýva. Paikea mu totiž stále pripomína smrť jej súrodenca, ktorý mal byť jeho nástupcom. A keďže podľa legendy ním môže byť iba muž, Koro nechce vôbec pripustiť možnosť, že by Paikea mohla mať v sebe vodcovské schopnosti a začína hľadať nového vodcu medzi chlapcami z najbližšieho okolia. Lenže aj legendy môžu byť niekedy nesprávne interpretované a vodcovské schopnosti nemusia vždy driemať iba v mužskom tele...
Pán Veľrýb je jednoznačne viacvrstvovým filmom. Na jednej strane je nepopierateľným faktom, že fabula je osídlená zreteľne identifikovateľnými archetypálnymi postavami a jej obsah so sujetom sú ukážkovo kryštalicky čistým odkazom nielen na spôsob rozprávania a stavbu deja typické pre rozprávky (snáď najkrajším príkladom je Soľ nad zlato), ale aj pre nespočetné množstvo filmov, ktorého jadrom obsahu a hlavnou peripetiou je boj outsidera o akceptáciu jeho schopností cudzím okolím a dokázaním svojich kvalít (zo všetkých vyberiem zástancu z môjho pubertálneho veku obľúbeného žánru kung-fu filmov ako napr. Karate tiger, Sidekicks, alebo každý druhý Jackieho film z prelomového obdobia 70-tych a 80-tych rokov minulého storočia).
Na druhej strane sa ale nedajte oklamať vyššie uvedenou anotáciou deja a distribútorskými presskitmi, ktoré film zjednodušene opisujú ako „dojímavý príbeh o priateľstve 10-ročného dievčatka a stáda veľrýb...". Za týmto prvým plánom sa totiž badateľne skrýva druhý plán, ktorý tvorí nosnú konštrukciu celkovej výpovednej hodnoty filmu. Viac ako o vzťah človeka s morskou faunou je film o umierajúcich tradíciách, neustále vyššej dynamike životného štýlu a akcelerácii nových poznatkov a z toho plynúcich zmien, ale hlavne aj o tolerancii, viere, láske a porozumení. Jednoducho rozprávka zahalená v modernom šate.
|
|
|
Film bol natočený v prekrásnych exteriéroch Nového Zélandu, ktorý sa v poslednom období stáva jednoznačne najžiadanejšou exotikou vybavenou natáčaciou lokalitou. Žiaľ, ani sebakrajšie exteriéry uchvacujúce svojou poetikou a zvýraznene poväčšine minimalistickou hudbou Lisy Gerrard (spolupráca na soundtrackoch Gladiátor, 13. bojovník, Mission Impossible, Aféra s náhrdelníkom) nedokázala úplne zakryť najslabší článok v celej stavbe filmu, ktorým je dramaturgia. Film tak v mnohých prípadoch prichádza o „situácie", resp. inak povedané obsahuje nedotiahnuté vypointovanie. V praxi to znamená, že film síce ponúka viacero veľmi dobrých scén, ktoré diváka rozhodne dokážu svojou silou vtiahnuť do samotného príbehu a zabezpečiť jeho zaangažovanosť, na druhej strane sú ale prekladané zbytočne naťahovanými scénami, ktoré majú príbeh obohatiť o vedľajšie línie, ale v konečnom dôsledku iba zbytočne odvádzajú pozornosť od jadra príbehu (napr. rodičovské zázemie jedného zo študentov, naťahovaná epizóda so strýkom,...).
Našťastie je to jediný vážny nedostatok filmu. Všetky ostatné aspekty spoľahlivo plnia svoju funkciu, hercov nevynímajúc. Popri známejších tvárach, ako napr. Cliff Curtis v úlohe Porourangiho (Kokain, Trainig day), alebo Rawiri Paratene v úlohe Kora (Rapa Nui) je najkrajším prekvapením ústredná predstaviteľka Keisha Castle-Hughes. Svoju Paikeu zahrala až neuveriteľne skutočne a obdarila ju detskou roztomilosťou ako aj vnútornou silou, ktorú skutočný vodca potrebuje.
Aj keby sa z vyššie napísaných riadkoch mohlo zdať, že sa mi Pán Veľrýb viac nepáčil ako páčil, opak je pravdou. Považujem ho za vydarený film, ktorý ma určite nielen pobavil, ale aj obohatil. Len sa akosi nemôžem zbaviť pocitu, že uspokojenie mohlo byť ešte väčšie. Ale aj napriek tomu ho môžem iba odporučiť. Ak vás bavia príbehy so subtílnym spôsobom narácie a vyššou dávkou poetiky, je to film pre vás. A ak ste ešte náhodou navyše aj aktivistom nejakého spolku na ochranu najväčšieho cicavca na zemi, kľudne si pridajte ďalšie body navyše.
Whale Rider (Nový Zéland, 2002, 110 min.)
Réžia: Niki Caro. Scenár: Niki Caro. Kamera: Leon Narbey. Hudba: Lisa Gerrard. Hrajú: Keisha Castle-Hughes, Rawiri Paratene, Vicky Haughton, Cliff Curtis, Grant Roa, Mana Taumaunu, Rachel House, Taungaroa Emile, Rawinia Clarke
