SMRTIACA VÁŠEŇ

Tichý svet Frances sa ale razantne zmení v momente, keď sa pri dverách jej bytu zjaví „male fatale“ detektív Malloy, pátrajúci po brutálnom vrahovi, ktorého najnovšia obeť (resp. iba jej časť) sa našla v parku pod Francesinými oknami. Tento sebavedomý muž, ktorý dokáže v jednej vete prejsť od jemného dvorenia až po vulgárny sexuálny žargón (napr. opĺzla variácia slovenského spojenia „urobím ti to ústami...“), balí Frances neskrývane hneď od začiatku a netrvá dlho a jeho mačovské vystupovanie nachádza u uzavretej Frances rýchle a vášnivé odozvy. Ich uzavretý mikrosvet erotického dusna, je ale hneď od začiatku viac menej narušovaný hlavne Francesinou nerozhodnosťou medzi jej obľúbenou voľnosťou a nastupujúcou láskou. Prekvapivo až v druhom pláne, je potom samotné pátranie po vrahovi, ktorý sa čoraz viac ocitá vo Francescinej blízkosti... .

Dobrý thriller (erotický nevynímajúc) rovnako ako každý iný filmový žáner funguje na určitých pravidlách výstavby príbehu a jeho dramaturgie. Samozrejme tieto pravidlá netreba brať ako nemenný a statický kódex. Každá variácia, ktorá príbehu pomôže je vítaná. Lenže nanešťastie režisérka Jane Campionová si v Smrtiacej vášni pomýlila variáciu s ignoranciou. Silný príbeh pozostávajúci z prepracovanej zápletky a dôveryhodného chovania postáv, základné to kamene kvalitného thrilleru, sa v jej podaní menia iba na druhoradé kompozičné prvky, ktoré ako keby pre Campionovú predstavovali bremeno. A pritom expozícia filmu (okrem jednej výnimky, ktorá bude spomenutá nižšie) veľmi zdarilo a výstižne uvádza na scénu jednotlivé postavy.

Problém ale nastáva v okamihu keď sa Frances začína zbližovať s Malloyom. V tom momente Campionová rodiacu sa zápletku okolo zločinu silne potláča a plne sa sústredí iba na svet okolo Frances a jej túžby. Ťažisko príbehu sa tak „prekvapivo“ stáva sexom nabitý vzťah Frances a Malloya, ktorý nanešťastie okrem spomínaných kopulačných aktivít ponúka, už iba väčšinou nudné a nič neriešiace dialógy. Pátranie po vrahovi sa tak nestáva ústredným prvkom príbehu, od ktorého sa vyvíja aj milenecký vzťah, ale práve naopak. Kriminálna línia tu slúži skoro výlučne iba ako hýbateľ vzťahu medzi Frances a Malloyom v miestach, kde už ani spomínané nudné dialógy nič nezmôžu. Namiesto  rozvíjania zápletky sme svedkom prvoplánových sexuálnych scén, ktoré viac ako na podkreslenie príbehu slúžia len pre potrebu šokovať. Vrcholom tohto úsilia je zbytočne explicitná „blowjob“ scéna v úvode filmu, ktorá príbeh vôbec neposúva dopredu, ale pôsobí ako tá najlacnejšia reklama, vďaka ktorej si film najskôr zapamätáte. Aby toho nebolo málo, neváha Campionová navyše všetky mužské postavy lacno a povrchne profilovať, poväčšinou iba pomocou otrepaných žánrových klišé (najsmutnejším príkladom je práve Malloy, ktorý sa stáva podozrivým č.1 jedine vďaka vytetovanej pikovej trojke na ruke). Mimo spomínaného Malloya, ktorého presvedčivo stvárnil Mark Ruffalo, tak vedľajšie postavy dostávajú iba minimálny priestor. Zamrzí to hlavne pri postave Johna Grahama, mierne vyšinutého Francescinho exmilenca, ktorého výborne stvárnil Kevin Bacon (Spáči, Tajomná rieka).

Korunu celému scenáristickému (ne)snaženiu potom nasadzuje samotné „prekvapivé“ finále. Nielenže vrchovate napĺňa väčšinový trend moderných krimináliek, kde vrahom býva najmenej podozrivá osoba, ale vďaka predchádzajúcemu „eliminačnému“ prístupu v objavovaní stôp vedúcich k páchateľovi (o motívoch jeho konania ani nehovoriac), je nakoniec úplne irelevantné, kto tým vrahom je. Záver tu totiž absolútne neplní funkciu logického spojovateľa zdanlivo nesúvisiacich stôp a náznakov (ktoré aj tak takmer vôbec neexistujú), ale je skôr vyslobodením z bludiska, od ktorého ani samotní tvorcovia nemajú plán východu.

Smrtiaca vášeň ale aj napriek vyššie spomenutým negatívam nie je úplne nepozerateľnou snímkou. Z dna filmových nepodarkov ju vyzdvihuje okrem hereckých výkonov (Meg Ryanová svojím partom v tomto filme výrazne vybočuje s takmer zabehanej koľaji romantických postáv) aj vydarené subtílne hudobné podfarbenie a sugestívna kamera, výstižne navodzujúca pocit neistoty a nervozity. Práve pre tento účel bola drvivá väčšina záberov evidentne točená teleobjektívom. Výsledkom je ostrosť obrazu v jeho strede, ktorá postupne k okrajom prechádza do neostrosti, čím vyniknú hlavne detaily v jeho strede (napr. mimika tváre hercov). Ďalej, celkovej miernej roztrasenosti obrazu pomohla aj skutočnosť, že kamera bola viac ako na statíve, umiestnená v rukách kameramana Diona Beebeho. Ten, podobne ako v svojich predchádzajúcich projektoch (Equilibrium, Chicago), dodal obrazom miestami až snovú farebnú štylizáciu (hlavne sépiovo ladené flashbacky) a občasnú „noirovosť“ podčiarkol výbornou kombináciou svetla a tieňa.

Záverom sa musím priznať, že už dlho som nemal z filmu tak rozporuplné pocity, ako práve po zhliadnutí Smrtiacej vášne. Celkový výsledok totiž silne pripomína viackrát sa opakujúcu scénu zo samotného filmu, v ktorej s pohľadu hlavnej hrdinky vidíme v krátkom zábere pred kamerou prebehnúť vždy inú ženu. Nevieme odkiaľ beží a kam, rovnako ako nepoznáme ani jej dôvody. A film samotný, je na tom rovnako.

In The Cut (Austrália/USA/V. Británia, 2003, 118 min.)
Réžia: Jane Campion. Scenár: Jane Campion, Susanna Moore. Kamera: Dion Beebe. Hudba: Hilmar Örn Hilmarsson. Hrajú: Meg Ryan, Mark Ruffalo, Jennifer Jason Leigh, Nick Damici, Sharrieff Pugh, Kevin Bacon.