NIKDE V AFRIKE

V úvode spomínaná spojitosť medzi Nikde v Afrike a filmom Spomienky na Afriku rozhodne nie je náhodná. Obidva sa odohrávajú v Keni a v rámci tohto štátu blízko ich hlavného mesta Nairobi, v obidvoch dochádza k stretu Európanov z pôvodnými obyvateľmi - Kikujmi a hlavne obidva filmové príbehy vychádzajú z autobiografických románových predlôh, ktoré nakoniec rovnako v obidvoch prípadoch napísali ženy. Spomienky na Afriku čerpajú z knižky Isak Dinesenovej, ktorá v románe opísala svoje zážitky z doby, keď bola barónkou Karen Blixenovou a na úpätí Ngongských hôr založila kávovú plantáž. Nikde v Afrike vychádza z autobiografie nezávislej novinárky a spisovateľky Stefanie Zweigovej, ktorá do románu preniesla vlastné spomienky na skutočné zážitky svojho života z africkej savany.

V neposlednom rade sú obidva príbehy primárne o láske. A práve tu je možné nájsť aj ich hlavné rozdiely (vrátane rozdielu časového obdobia, v ktorom sa príbehy odohrávajú a ktoré je približne 20 rokov). Pollackove Spomienky na Afriku sú klasicky hollywoodskym, romanticky bipolarizujúcim veľkofilmom so všetkými odskúšanými a rokmi preverenými ingredienciami. Naproti tomu Nikde v Afrike príbeh lásky zabaľujú do veľmi presvedčivého autentického šatu, ktorý vás každú chvíľu s úspechom utvrdzuje, že takto nejako sa to naozaj stalo. Od minuloročného Mesta Bohov tu až doteraz nebol film, tak realisticky zachycujúci prostredie, v rámci ktorého sa príbeh odohráva.

Nikde v Afrike sa to našťastie darí minimálne presvedčivo a to nielen od prvých záberov na savanu, ale hlavne aj vo vykreslení charakterov hlavných predstaviteľov a ich postupnom vývoji. Každý člen rodiny Redlichov videl spomínanú farmu inými očami a každý z nich si budoval vzťah k ich novému domovu inak. Pre Waltera to bolo miesto, ktoré im zachránilo život. Pre malú Reginu bola adaptácia najľahšia. Ako prvá začala robiť významné pokroky v štúdiu domorodého jazyka vďaka nadviazaniu kamarátskeho vzťahu s malými "deťmi" púšte. Najdôležitejším učiteľom sa ale pre ňu stal ich kuchár - Kikijuka Owuor, ktorý ju naučil vnímať Afriku očami jej pôvodných obyvateľov. Najdlhšiu cestu prešla a najväčšiu zmenu postúpila ale Jettel. Od ženy, ktorá si v novom domove nechce vybaľovať porcelán, pretože verí, že sa tu dlho nezdržia sa postupne premení v osobu, ktorá začne Afriku skutočne milovať. A spolu s ňou aj my, filmoví diváci. Práve v tom spočíva jedna z najsilnejších stránok tohto filmu. Režisérka Carolin Linková (Nikde v Afrike je jej tretím celovečerným filmom) nás dokázala presvedčiť vidieť Afriku očami hlavných hrdinov. Tak ako im začína prirastať k srdcu, to samé sa deje aj s nami. Vďaka tomu cítime silnú zaangažovanosť, ako keby sme my sami boli súčasťou príbehu. Výsledkom je potom veľmi intenzívny divácky zážitok.

S tým, ako sa režisérke podarilo vtiahnuť diváka presvedčivo do príbehu, súvisí podľa mňa aj jedna (hoci malá) slabina filmu, ktorou je samotný koniec. V súvislosti s týmto faktom ma napadá porovnanie so Želarmi, kde sa mi pred príliš doslovným epilógom tiež zdalo, že hlavná línia príbehu nie je ešte celkom dopovedaná. Nikde v Afrike, žiaľ v tomto prípade zachádza ešte výraznejšie ďalej a film vyslovene "utne". A pritom práve tu by sa zakončenie príbehu vo forme, v akom bol napríklad zavŕšený osud hrdinky v Želaroch, zišiel a hodil. Nie preto, že by bol svojím spôsobom skrz-naskrz hollywoodskeho razenia, ale preto, že si to predchádzajúci dej svojou autentickosťou vyžiadal sám. Keďže som ale románovú predlohu nečítal, tak nemôžem rozhodnúť, či ukončenie príbehu spôsobom, akým je odprezentovaný vo filme, bol zámer režisérky, alebo vzišiel z pera spisovateľky. Takisto nemôžem tvrdiť, že sa koniec nebude páčiť každému, ale v mojom prípade sa tak žiaľ stalo. Tak či tak je to ale iba malá škvrnka na kvalitne vybrúsenom a filmársky zrelom diele.

Podporiť autentickosťou pôsobiacu dikciu v narácii napomáha filmu aj jeho formálne spracovanie. Veľa krát statická kamera s rýchlo transfokáciou obidvoma smermi umocňuje miestami až takmer dokumentárny spôsob zobrazenia. Na druhej strane sa kamera Gernota Rolla nevyhýba rovnej a krúživej jazde a rovnako sa viac krát dočkáme aj dlhších panoramatických záberov, odhaľujúc tak krásu krajiny a výpravnosť filmu. Obraz potom s citom dopĺňa sugestívna hudba Nikiho Reisera, ktorý si tu presvedčivo vystačí s pár motívmi (vrátane domorodých) a jednou spievanou skladbou.

Šťastnú ruku preukázala režisérka aj pri výbere hereckých predstaviteľov. Ani jedna postava tu nie je stvárnená nedôveryhodne, nebodaj až rozpačito. Naopak väčšina hercov sa do svojich postáv dokázala úspešne vcítiť, pričom najmarkantnejšie je to vidieť na Sidele Onyulovi v úlohe černošského kuchára Owuoriho, ďalej na obidvoch predstaviteľkách Reginy (detskej i dospievajúcej) ale hlavne na Juliane Köhlerovej. Jej Jettel prešla v príbehu najväčšou zmenou, ktorá je vďaka Julianenej hereckému prejavu maximálne dôveryhodnou.

Nikde v Afrike je krásna snímka. Citlivá, emocionálna a náučná zároveň. Ak vás oslovujú filmy, kde hlavnú úlohu hrá dôveryhodný príbeh plný ľudských citov, navyše zasadený do exotického prostredia, môžem vám ho s radosťou iba odporučiť.

Nirgendwo in Afrika (Nemecko, 2001, 138 min.)
Réžia: Caroline Link. Scenár: Caroline Link. Kamera: Gernot Roll. Hudba: Niki Reiser. Dodatočná hudba: Jochen Schmidt-Jambrock. Hrajú: Juliane Köhler, Merab Ninidze, Matthias Habich, Sidede Onyulo, Lea Kurka, Karoline Eckertz, Gabrielle Odinis, Gerd Heinz.