SAMSARA |
SAMSARA |
Telo mnícha Tašiho je po troch rokoch samoty v tmavej jaskyni zanedbané a úplne bezvládne. Keď ho ostatní mnísi cestou do kláštora oholia a poriadne oblečú, zjaví sa mladý muž s hĺbavým pohľadom. Zapadnúť do kolobehu kláštorného života je však pre Tašiho ťažké - svet je príliš pestrý a plný farieb a vôní. Krátko po tom, čo sa na slávnosti v dedine zaľúbi do vidiečanky Pamy, odkladá svoj habit a odchádza do údolia žiť svetský život. S bežnými starosťami však prichádzajú aj bežné zlyhania...
Keby som mal Samsaru zhodnotiť pri odchode z kina, opísal by som ju ako krásny, ale rozvláčny film, ktorý neprináša nič nové. No čím viac času odvtedy plynie, tým viac vo mne rezonujú nádherné zábery Himalájí a vnútorná čistota postáv aj príbehu. Až mám chuť prejsť sa s Pamou alebo Tašim po stráni a porozprávať sa o úrode, o počasí alebo o susedoch. Zmením preto svoju charakteristiku: Samsara je rozvláčny, ale krásny film (ktorý neprináša nič nové).
Jadro snímky tvorí rozpor medzi duchovným a svetským životom v ponímaní budhistického učenia, najmä lámaizmu. V krátkosti: podľa Budhu ľudský život sprevádza utrpenie, ktoré pramení z nepochopenia podstaty vecí. Kým človek nedospeje k dôkladnému pochopeniu (stav osvietenia zvaný nirvána), je odsúdený na večný kolobeh znovuzrodenia a utrpenia. Pokiaľ ide o spôsob dosiahnutia nirvány, je budhizmus mimoriadne rôznorodý. V tibetskej variante však má reálnu šancu jedine asketický muž - mních (pričom aj od neho sa vyžadujú dlhé roky meditácie a rituálov). Ostatní sa musia slušne správať, aby sa lámami stali aspoň v budúcom živote.
Toľko extrémne zjednodušený popis "sociálneho aspektu" Samsary. Okrem neho sa v príbehu odvíja aj hlbšia, filozofická úvaha: ako je možné dosiahnuť nirvánu "bokom od reality", respektíve či je to (morálne a pragmaticky) správna cesta. Tašiho reakcia na vyhrotenie tohto rozporu v závere filmu je prirodzená a krásna - malý krôčik do hĺbky bytia.
Problémom Samsary je, že režiséra a scenáristu Pana Nalina predbehli v kladení jeho otázok už obyvatelia konfuciánskej Číny. Títo navýsosť praktickí ľudkovia pretavili budhizmus do oveľa prístupnejších foriem, z ktorých azda najčistejšou je zen. Ani o ňom sa nedá objektívne prehlásiť, či je "tou správnou cestou", faktom však ostáva, že problémami nastolenými v Samsare sa už zaoberala kopa ľudí, a to nie hocijakých.
Suma sumárum, pre človeka s aktívnym záujmom o budhizmus vyznie tento film možno trošku naivne (a možno som úplne vedľa a prehliadol som dôležité veci - napíšte do diskusie, ak máte čo). Pre ostatných však bude najskôr nudný - a tým sa dostávame k samotnému prevedeniu. Tempo deja je naozaj, naozaj pomalé. Treba si vybrať kino s pohodlnými sedadlami a naladiť sa na hĺbavé rozprávanie s intenzívnou, ale lenivou kamerou. Príbeh Tašiho života v dedine je prostučký a priamočiary. Jeho vnútorné zmeny aj dozrievanie Pamy sú čitateľné a prirodzené, ale sú opísané spôsobom, ktorý od diváka vyžaduje vytrvalosť. Čiastočnou odmenou sú fascinujúce zábery indických a tibetských hôr, ktoré akoby sa stávali ďalšou postavou. Atmosféru dopĺňa skromný, no o to zaujímavejší soundtrack Cyrila Morina.
Z pohľadu hereckého remesla je najpozoruhodnejší výkon Christy Chung v úlohe Pemy - jej záverečný monológ je trošku šablónovitý, no v zásade vytvorila presvedčivý obraz silnej a obetavej ženy. Tašiho odtieniky pochybností stvárnil Shawn Ku až na zopár scén s veľkým nadhľadom. Z vedľajších postáv spomeniem opáta menom Apho, ktorého hral Sherab Sangey.
Samsara je vyslovene, čisto, výlučne klubový film. Žiada si odhodlaného diváka vyzbrojeného trpezlivosťou a ochotného rozmýšľať. Ak patríte do tejto skupiny, odnesiete si z kina príjemný a trvácny zážitok. A samozrejme, pre priaznivcov tibetskej kultúry a náboženstva znamená toto dielko malé Vianoce.
Samsara (Nemecko/Francúzsko/Taliansko, 2001, 138 min.)
Réžia: Pan Nalin. Scenár: Pan Nalin. Kamera: Rali Ralchev. Hudba: Cyril Morin. Hrajú: Shawn Ku, Christy Chung, Neelesha BaVora, Kelsang Tashi, Lhakpa Tsering