|
BODYSONG |
BODYSONG |
Bodysong rozhodne nepatrí medzi obyčajné snímky. Tento nemý dokument vznikol ako pokus zachytiť na plátne to, čo sa zvyčajne na celuloidový pás nedostáva - esenciu ľudského života a bytia, to, čo nás tak či onak definuje ako príslušníkov druhu Homo sapiens. Tak ako všetko ľudské, má aj samotný film svoje nedostatky.
Britský režisér Simon Pummell sa doteraz venoval výhradne krátkym filmom a "Pieseň tela" je jeho celovečerným debutom. Na prvý raz si zvolil veľmi ambicióznu tému a netradičný spôsob spracovania - takzvanú asociatívnu montáž. Spočíva v súslednosti záberov, ktoré navzájom vecne nesúvisia, na základe subjektívne vnímanej podobnosti či iného prepojenia. Hrubú stavbu pritom tvoria široké tematické okruhy (detstvo, boj, umenie a pod.). Vo filme nie sú použité žiadne pôvodné scény - celých 83 minút je nastrihaných z archívneho materiálu. Ide o zábery nakrúcané amatérmi, vedcami, reportérmi aj profesionálnymi filmármi.
|
|
|
Je ťažké si vôbec predstaviť množstvo času, ktoré museli tvorcovia stráviť získavaním, triedením a výberom podkladov. Film sa cieľavedome vyhýba notoricky známym momentkám (astronauti na Mesiaci a pod.); mnoho záberov evidentne pochádza z netradičných prameňov vrátane domácich videoarchívov. Pummellov tím však veľmi šikovne zdokumentoval aj samotnú prípravu snímky a na webovej adrese www.bodysong.com je tak k dispozícii podrobná história každého záberu (!). Táto "kartotéka" veľmi originálne a príťažlivo rozširuje kontext diela a dodáva mu tak ďalší rozmer. Bolo by pekné, keby viacero filmárov prišlo s podobne vtipnými nápadmi na oživenie diváckeho zážitku.
Samotný film však trpí akousi ťažkopádnosťou, spôsobenou viacerými faktormi. Prvým je vysoké percento silných, intenzívnych vnemov. Pred zrakom diváka defilujú pôrody, popravy, hladomor a iné obrazy, ktoré zákonite musia vyvolať odozvu (zaradenie filmu medzi mládeži neprístupné do 18 rokov je celkom pochopiteľné). Zábery nie sú nijako osobitne upravované, nanajvýš sú prehrávané spomalene. Cieľom autorov očividne nie je lacný šok a zábery, ktoré by inde vyzneli až cynicky, sú v Bodysongu úprimným výkrikom ľudskosti. Ich nekonečný sled však časom unavuje a je ťažké udržať pozornosť na plátne.
|
|
|
Ďalším sporným momentom je spájanie záberov. Keďže asociatívna montáž pracuje s podvedomým vnímaním tvorcu, je prirodzené, že niektoré predely môžu na diváka pôsobiť ako poruchy spojitosti - súvislosť, ktorú videl režisér, nie je vždy ľahké postrehnúť. Rušivosť týchto strihov však dobre kompenzuje hudobná stopa. Jej autorom je Jonny Greenwood zo skupiny Radiohead, takže nie je núdza o úzkostné nálady zabalené do prepracovanej zvukovej škrupiny. Hudba tým pádom prispieva k spomenutej vysokej intenzite vnemov (a následne k diváckej náročnosti), na druhej strane však dodáva snímke potrebnú kontinuitu. Soundtrack patrí rozhodne medzi pozoruhodné stránky diela.
Napriek najlepšej snahe ostávajú ambície Bodysongu nenaplnené. Aj desaťkrát dlhší film by totiž dokázal zachytiť len zlomok z toho, čo nazývame ľudským životom. Po stovkách záberov, z ktorých každý bol pravdivý, ostalo ešte množstvo ďalších, ktoré by stálo za to doplniť - a každý divák by zrejme doplnil niečo iné. Navyše existujú momenty, vnemy a pocity, ktoré sa na neživé médium jednoducho zachytiť nedajú. Za hrdinský, hoci donquijotský pokus o nemožné však treba Simonovi Pummellovi rozhodne vzdať úctu.
Bodysong (Veľká Británia, 2003, 83 min.)
Réžia: Simon Pummell. Scenár: Simon Pummell. Hudba: Jonny Greenwood
