4.0

Filmová recenzia

Režisér Jakub Sluka si ako tému svojho celovečerného režijného debutu zvolil futbalové fandenie. Téma ponúka určite zaujímavé námety aj pohľady. Priestor 95 minút je skutočne dostatočný na to, aby mohla vzniknúť napríklad komorná dráma s malým počtom "hrdinov", ktorá by sa skôr ako okázalé bitky na (poloprázdnych) štadiónoch snažila priblížiť fenomén fandenia na príkladoch konkrétnych postáv (čo je prípad Mistřů, ktorí sa do našej distribúcie dostávajú zároveň s Non plus ultras, aj keď v nich ide o fanúšikov hokeja, a nie futbalu). Alebo by sa dal nakrútiť film o ničom, ktorý síce javí snahu pozrieť sa na problém hlbšie (nie moralizovať ani analyzovať, ale neostať úplne na povrchu), no napriek tomu sa mu to nedarí. A to je, bohužiaľ, prípad Non plus ultras.

Hlavnými "hrdinami" snímky sú piati fanúšikovia Sparty Praha. Zvolili si životný štýl, lebo fandenie je predovšetkým práve to. Ono totiž ani nejde o ten futbal ako o bitky na tribúnach, hektolitre piva v najbližšej krčme a sem-tam nejaké sexuálne dobrodružstvá (ľubovoľne, podľa orientácie). Futbal je len hrou, ktorá ponúka priestor a vytvára pozadie životného štýlu fanúšikov. Toto však nie je môj názor, takto to prezentuje sám režisér vo filme. Členovia partie sa pohybujú v pravidelných intervaloch na osi domov - krčma - štadión - krčma - domov. Výnimočne navštívia iné prostredie, ako je napríklad rockový koncert alebo železničná stanica, na ktorej vyzdvihnú svojich spolupútnikov z Anglicka. Táto obmedzenosť prostredí, v ktorých sa hrdinovia pohybujú, spôsobuje určitú deformáciu ich charakterov. Divák totiž nevidí, ako žijú mimo úzkej komunity ľudí, ktorá je presne na tej istej úrovni. Nevidí konfrontáciu s okolitým svetom (pár scén s rodinou nestačí na to, aby si divák vedel predstaviť alebo domyslieť viac o postave). A keď predsa len ku konfrontácii príde, tak je alebo úplne zbytočná, pretože divákovi nepovie nič nové (v lepšom prípade), alebo pôsobí absolútne nelogicky (v horšom prípade). Nelogickostí je vo filme viac, ešte sa k nim vrátim.

Okrem toho, že hrdinovia sú obmedzení prostredím, k ďalšiemu momentu scudzenia dochádza vďaka nedôveryhodne (resp. plytko) vykresleným charakterom a ich "pozliepaniu" dohromady. Jednotlivé postavy nedostávajú dostatok priestoru na to, aby sa divák s nimi stihol poriadne zoznámiť, o stotožnení už nemôže byť ani reč (teda pokiaľ pravidelne nevídate letiace pivové fľašky v nebezpečnej blízkosti vašej hlavy). Pätica postáv, ktoré nás sprevádzajú filmom, teda Bejčák, Tyčka, Vočko, Pejsek a Potapěč, pôsobí už na prvý pohľad absolútne nekonzistentne. Bejčák ako vodca partie, prirodzená autorita, je o niečo starší ako Vočko, Pejsek a Potapěč. Jeho vodcovská funkcia je nám predložená od začiatku, vo filme nie je však doložená. Je to proste fakt a netreba ďalej riešiť prečo. Spomínaná trojica je mimoriadne nevýrazná, nikto z nej nevyniká. Všetci traja akoby boli rovnakí, nikto nie je svojbytná individualita. A funguje to aj bez uniformy. No a nakoniec posledný člen partie je Tyčka. Na oficiálnych stránkach filmu (www.nonplusultras.cz) som sa dočítal, že "k partii sa dostal náhodou". Bohužiaľ, to je len jedna z viacerých scenáristických dier, ktorá je vyriešená "náhodou". Tyčka sa najviac vymyká z partie, dokonca do takej miery, že sa mi do konca filmu nepodarilo zistiť, čo tam táto postava vôbec robí.

Herecké výkony jednotlivých zúčastnených sú pri najlepšej vôli priemerné (čo však nie je vždy vinou samotných hercov, ale často aj nekvalitného scenáristického zázemia). David Novotný, ktorý sa predstavuje v úlohe Bejčáka, je tak snáď najcharizmatickejšou postavou celého hereckého ansámblu. Jeho Bejčák je skutočne najvýraznejšou postavou, no napriek tomu mu je venovaná veľmi malá pozornosť. Možno by stačilo trochu viac priestoru (čo by si ASPOŇ vodca partie zaslúžil) a jeho výkon by bol o triedu vyšší. Novotný však priestor nedostáva, preto jeho výkon je ani nie tak herecký ako charizmatický. Keď sa objaví na plátne, strhne na seba pozornosť aspoň na chvíľu, aj keď nie na tak dlho, aby sa s ním divák stotožnil, prípadne aby ho aspoň výraznejšie oslovil nejakou drobnou hereckou nuansou. Ale ako sa hovorí, medzi slepými je aj jednooký kráľ. Opačným extrémom je výkon Jiřího Lábusa, ktorý pri dobrej vôli označím za trápny. Bejčákov strýko, na návšteve v Prahe, ktorého stelesňuje práve Lábus, je postava pre film úplne zbytočná. Neprinesie so sebou rad komických (alebo aspoň úsmevných) situácií, ako by mohla, aj vďaka Lábusovému topornému herectvu. Z ostatných hercov si pozornosť zaslúži akurát tak Vladimír Dlouhý, ktorého civilný prejav je asi to najlepšie, čo jeho postava filmu prináša.

Na chvíľu by som sa ešte vrátil k spomínaným nelogickostiam scenára a dokumentoval ich na konkrétnom príklade. A síce na situácii, ktorá vznikne s príchodom anglických fanúšikov. Naši "hrdinovia" sú nimi najprv nadšení, ich "vzory" dosahujú vrchol fanúšikovskej oddanosti. (To sa prejavuje tak, že hneď po príchode do Prahy, resp. už počas cesty sa stihli opiť pod obraz Boží, a keď ich partia príde vyzdvihnúť na stanicu, už ležia medzi rozbitými fľaškami od piva, a prvá veta, ktorá z jedného z dvojice Angličanov vyjde, znamená v preklade: "Musím ísť močiť!") Ich idoly sú jednoducho nadľudské, priam božské. Čo na tom, že vo verbálnej komunikácii si nerozumejú ani slovo, futbal a fandenie ich spája. Na postavy rowdies sa vrstvia drobné epizódy, ktoré vyznievajú skôr ako zaplnenie výraznejších trhlín než ako dramaturgický prvok. Konkrétnym príkladom môže byť scéna, v ktorej Pejsek zistí, že keď nie je poruke žena, tak rowdies si vystačia sami. Do očí bijúca samoúčelnosť takto prvoplánovo prezentovanej homosexuality je v skutku zarážajúca. Táto situácia má dva pochybné významy. Pejskovi sa rozsypú jeho ideály (tento moment však zostáva nedoriešený, čo je chyba) a divák sa dozvie prevratnú novinku: aj medzi rowdies sú homosexuáli (čo zase nie je rozobrané hlbšie, nie je položená otázka prečo, divákovi je jednoducho predložený banálny fakt a to je všetko).

Formálne spracovanie vychádza na snímke zjavne najlepšie. Teda, aby ste ma zle nerozumeli, niežeby bolo niečím mimoriadne, nedajbože originálne. Ale je to asi jediná zložka filmu, ktorá netrpí evidentným defektom. V jej prípade nedochádza k výraznejším trhlinám. Aj tu platí: medzi slepými je aj jednooký kráľom.

Tak a teraz sa čitateľ, ktorý sa dočítal až sem, bude zrejme pýtať, prečo som dal filmu hodnotenie 4/10. Musím povedať, že na situácii s rowdies som sa skutočne zabával, aj keď určite nie na tých momentoch, na ktorých som sa mal podľa zámeru autorov. Niektoré z hlášok dokonca medzi časťou našej redakcie "skultoveli", čo zrejme opäť nebolo zámerom tvorcu. Za ne tie 4 hviezdičky. A ešte za formu, ktorá v tomto prípade asi jediná filmu neubližuje.

P. S.: Jedna z "kultových" hlášok bola v texte odcitovaná, aj keď v preklade.

Non plus ultras (ČR, 2004, 87 min.)
Réžia: Jakub Sluka. Scenár: Jiří Popel. Kamera: Jakub Dvorský. Hudba: The Who, Kashmir 9:41, Radim Hladík a ďalší. Hrajú: Vladimír Dlouhý, David Novotný, Karel Zima, Matěj Hádek, Michal Novotný, Oldřich Kaiser, Jana Hlaváčová, iří Lábus, Martin Stropnický