STRATENÝ V LA MANCHA

Smutné konštatovanie v kombinácii s nakrúteným dokumentom, ktorý predstavuje filmový projekt vo veľmi pozitívnom svetle, zvyšuje u diváka emocionálne prežívanie Gilliamovej skúsenosti.

Dokumentárny film sa tak javí ako účinný prostriedok pri získavaní a presviedčaní eventuálnych investorov. Gilliam sa nebráni využiť to a v rozhovore s Markom Kermodeom priznáva, že sa mu vďaka filmu Stratený v La Mancha podarilo získať peniaze na odkúpenie scenára od poisťovne a dokonca sa pre jeho film nadchli aj americkí investori.

Režiséri Fulton a Pepe zaznamenali reálne udalosti z miesta nakrúcania z pohľadu nezainteresovaného svedka, oka kamery. Nevstupovali do diania pred kamerou a nepriznávali jej prítomnosť. Prirodzené vystupovanie Gilliama a jeho spolupracovníkov len umocňovalo dojem sledovania diania cez kľúčovú dierku. Záznam z miesta nakrúcania predstavuje jednu z vyjadrovacích rovín filmu a jeho cieľom je objektívne informovať o reálnych udalostiach odohrávajúcich sa počas prípravy a nakrúcania filmu Muž, ktorý zabil Dona Quijota.

Prítomnosť tvorcov je v ostatných vyjadrovacích rovinách filmu stále viac citeľnejšia. Neuspokojili sa len s dokumentárnym materiálom a záznam udalostí obohatili o animované a hrané sekvencie. Vytvorili štylizovanejší celok, pričom neubrali z jeho dokumentárnej výpovednej hodnoty. V tejto súvislosti, ako spomeniem neskôr, vznikajú isté pochybnosti o miere subjektivity tvorcov. Prejavuje sa to najmä v obsahu komentára, ktorý sprevádza dokumentárne zábery. Autori podávajú niektoré fakty málo kriticky, priam zahmlievajú ich skutočný pôvod. Zlyhanie ľudského faktora vysvetľujú zásahom vyššej moci, či nešťastnej náhody.

Uplatnenie rôznych filmových foriem nenarušilo rovnováhu výsledného tvaru. Prechody medzi dokumentom, medzi hraným a animovaným filmom sa uskutočňujú plynule na základe obsahových a formálnych súvislostí a nepôsobia vykonštruovane či rušivo.

Stratený v La Mancha pri rozprávaní o filme Muž, ktorý zabil Dona Quijota využíva existujúce hrané výjavy, nakrútené počas spomínaných šiestich dní. Ide o niekoľko záberov a scén, v ktorých sa predstavia hlavní hrdinovia filmu, Jean Rochefort ako Don Quijote a Johnny Depp ako Toby. 

Okrem materiálu hraného filmu využili tvorcovia Gilliamove storyboardy, pričom ich buď ponechali vo svojej pôvodnej, statickej podobe alebo animovali v pohybe. Animované scény doplnili rozprávaním príbehu Dona Quijota a dialógmi zo scenára. Obraz ukazuje, ako Gilliam nahráva s hercami v štúdiu zvukovú stopu, ktorá sa v ďalšom zábere stane už súčasťou animovaného príbehu. Hovorené slovo je jedným z príkladov, ako tvorcovia filmu vytvárajú premostenie medzi dokumentárnym záznamom a animáciou. Animované časti, ktoré čiastočne zobrazujú ešte nenakrútené Gilliamove vízie, rozširujú v divákovi predstavu o podobe filmu a vyvolávajú v ňom túžbu vidieť hotové dielo.

Ďalšia animovaná scéna o najväčšom komerčnom neúspechu Terryho Gilliama má okrem informačnej hodnoty tiež zapôsobiť na city diváka. Jeho Dobrodružstvá baróna Prášila ho doslova vyprášili z Hollywoodu a do budúcna mu sťažili získavanie financií od hollywoodskych investorov. Pri realizácii výpravného Dona Quijota sa teda musel spoľahnúť na tých "chudobnejších", európskych. O týchto udalostiach heslovite referuje scéna v štýle koláží ŕ la Monthy Pythons. Tie sa už neodlučiteľne spájajú i s niektorými ďalšími Gilliamovymi filmami, a tak nielen obsahovo, ale tiež výrazovo korešpondujú s osobou Terryho Gilliama a odkazujú k jeho predchádzajúcej tvorbe.

Film Stratený v La Mancha sa pokúša vytvoriť obraz zložitej spleti skutočností naviazaných na problematický proces vzniku filmu Muž, ktorý zabil Dona Quijota. Chce vykresliť reťazec udalostí a rôznych vplyvov, ktoré doviedli Gilliama k /možno/ dočasnému neúspechu. Film nezapiera, že súčasťou týchto faktorov je tiež osobnosť Terryho Gilliama, predovšetkým jeho povaha "snílka" a povesť režiséra, ktorý si vyslúžil pomenovanie l´enfant terrible filmu. Dokument netají ani jeho sklony púšťať sa do riskantných projektov a podáva obraz človeka, ktorého talent a umenie idú ruka v ruke s s nepraktickosťou. Prirodzeným vyústením udalostí sa v prípade Gilliama zdá práve nápad sfilmovať slávny renesančný román, ktorý náročnosťou filmového spracovania predstavuje jednoznačnú výzvu pre typ tvorcu, akým je Gilliam.

Tak ako Don Quijote i Don Gilliam je hrdinom bojujúcim proti nepriazni reality. Dokument ho v tomto zápase predstavuje ako obeť nešťastných zhôd okolností. Gilliam v tejto súvislosti namieta, že on sám sa necíti byť obeťou a je presvedčený, že bude pokračovať v nakrúcaní a v súčasnosti sa tak skutočne deje. Priznáva, že Stratený v La Mancha ho ako obeť vykresľuje, nechcel však zasahovať do filmu niekoho iného. Nedá sa však s istotou tvrdiť, že sa tak nestalo…

Stratený v La Mancha vyvoláva vysokú mieru spolupatričnosti s Gilliamovým zápasom. Darí sa mu to najmä vďaka dôslednému výpočtu všetkých katastrof, ktoré sa udiali počas niekoľkých dní. Nedá sa nesúhlasiť, že choroba hlavného predstaviteľa Jeana Rocheforta či nečakaná búrka sú skutočnosti, ktoré nik neovplyvní. Autori dokumentu však akoby zabudli stáť bokom a nechceli vidieť, že za mnohé nezdary si môžu Gilliam a jeho realizačný štáb sami. Fakt, že komparz nenaskúšal svoje úlohy, že na mieste nakrúcania nie sú prítomní všetci herci a nie sú s nimi podpísané zmluvy, že si filmári vyberú na nakrúcanie exteriérov vojenský priestor, kde neustále lietajú stíhačky, že si nedokážu včas zabezpečiť kvalitné filmové štúdio, rozhodne vyvoláva dojem amaterizmu. Napriek zjavnému zlyhaniu organizácie, dokument tieto skutočnosti vykresľuje ako nešťastné náhody so zámerom vyvolať v divákovi sympatie a súcit s nešťastníkom Gilliamom.