|
5 X 2 |
5 X 2 |
V poslednej dobe akoby sa v našej distribúcii pretrhlo vrece s filmami zaoberajúcimi sa medziľudskými, konkrétnejšie partnerskými vzťahmi v najrôznejších podobách či už z americkej, ale aj európskej proveniencie. Stačí menovať snímky Wilbur sa chce zabiť, Na dotyk, Žiadostivé telá, pričom príkladov by sa našlo určite viac. Tento týždeň k ním pribúda posledný film francúzskeho režiséra Francoisa Ozona (nášmu divákovi známy najmä vďaka 8 ženám, Dažďovým kvapkám na rozpálených kameňoch a Bazénu). Témou, ako už bolo naznačené (a predpokladám, že čitateľom je už tento fakt známy) je partnerské (v tomto prípade špecifikované na manželské) spolužitie. Dá sa k takejto téme prostredníctvom filmu ešte niečo vôbec povedať? Nie je to už natoľko vyčerpaná problematika, že akýkoľvek ďalší pokus o jej znovu nastolenie na poli kinematografického umenia pôsobí v konečnom dôsledku opozerane, prípadne trápne?
V prvom rade by som sa pozastavil pri názve snímky. 5x2 totiž nie je názov, ktorý by v divákovi okamžite pri jeho počutí evokoval a asocioval v podstate obyčajný a banálny príbeh manželského páru. Už len skutočnosť takto nekorešpondujúceho názvu naznačuje, že film nebude až natoľko konvenčný. V čase, keď sa na 5x2 do kina vyberiete, vám už aspoň jeden dôvod takto zvoleného názvu bude jasný. Príbeh totiž zachytáva 5 etáp genézy manželského zväzku. Ide teda o 5 scén z manželského života (1). Keď pri písaní o 5x2 preberám názov diela Ingmara Bergmana, nerobím tak bezdôvodne, práve naopak. Ozonov film sa zaoberá podobnými témami ako Bergmanov opus, pričom základná dejová línia je priam totožná, sledujeme manželský pár v rôznych obdobiach vývinu vzťahu. Paralel však nachádzame viac. Či už je to prevažne komorné ladenie oboch snímok, výrazná dialogickosť (v Bergmanovom podaní ide v podstate o čisto konverzačnú drámu, nie nepodobnú divadelnej, u Ozona sledujeme zopár zaujímavých postupov pri využívaní prostriedkov filmovej reči, ktoré podporujú naratívnu líniu, o tom ale až neskôr). Kebyže filmy rozoberáme do väčšej hĺbky, určite by sme našli ešte zopár styčných bodov. To však nie je naším cieľom (spomeniem už len malú drobnosť, hlavné ženské postavy sa volajú veľmi podobne, v Scénach je to Marianna a v 5x2 Marion). Náhoda? Nemyslím.
(Upozornenie: nasledujúci odstavec sa netýka konkrétne filmu 5x2. Je akýmsi úvodom k ďalšiemu rozmýšľaniu o filme, ale pre čitateľa nie je nevyhnutné, aby strácal svoj drahocenný čas, ktorý mieni venovať iba čítaniu recenzie.)
|
|
|
Pokúsme sa teraz odpovedať na otázku týkajúcu sa prevarenosti témy položenú v úvode textu. Vychádzajme pritom z predpokladu (pri ktorom nevidím dôvod nepovažovať ho za správny), že vo filme nie je dôležité to, o čom hovorí, ale ako o tom hovorí. Zjednodušene povedané, ako diváka nás nezaujíma samotný príbeh, ale to, akým spôsobom nám je tým-ktorým autorom predkladaný. Nemyslím teraz iba čisto formálnu stránku filmu. Tá je totiž väčšinou a nie celkom presne označovaná kategóriou "ako", pričom príbeh so všetkými jeho špecifickými charakteristikami, ktoré sa aktualizujú v prípade konkrétneho diela, je považovaný za "čo". Mylnosť takéhoto chápania spočíva v tom, že samotný príbeh diela, teda "čo" sa dá väčšinou zhrnúť do dvoch-troch viet (dobrým príkladom sú tzv. tagliny, ktoré vystihujú príbeh filmu jednou vetou). Všetky ostatné vlastnosti samotného príbehu sú charakteristické pre konkrétne dielo a aj tie preto spadajú do kategórie "ako".
Ozon si pre prerozprávanie svojho príbehu zvolil zaujímavú naratívnu štruktúru. Tá je totiž chronologická, ale nie celkom konvenčne (aj keď hra s chronológiou príbehu sa v kinematografii vyskytuje čoraz častejšie, predsa len vo väššine produkcie sa stále stretávame s klasickým chronologickým spôsobom rozprávania). Na pomyselnej príbehovej línii sa totiž 5x2 odvíja od bodu E do bodu A s medzi zastávkami v bodoch D, C, a B, teda smeruje od konca k začiatku. Na začiatku teda sledujeme zánik manželského vzťahu Gillesa (Stéphane Freiss) a Marion (Valeria Bruni-Tedeschi), rozvod. Postupne sa prepracúvame až k počiatkom vzťahu. Zastavujeme sa pri závažných udalostiach, ktoré ovplyvnili a formovali tento vzťah. Medzizastávkami pritom sú (pravdepodobný) vrchol krízy vo vzťahu, narodenie dieťaťa, svadba a samotné zoznámenie. Ozon však pri výbere takejto štruktúre rozprávania nestavia na trendovosti a populárnosti formy. Práve vďaka využitiu takéhoto postupu pri rozprávaní sa divák ocitá v takpovediac novej situácii. Najdôležitejším faktorom pritom je to, že divák dopredu pozná koniec. Vie, ako sa vzťah skončí. Nezaoberá sa teda rozmýšľaním nad tým, ako to celé dopadne. Prostredníctvom "prevrátenej" chronológie dostáva priestor na sledovanie dôvodov. Kauzálna logika je tu postavená na ruby. Vopred poznáme následok a zoznamujeme sa s príčinami. Výsledný produkt nás síce ochudobňuje o katarzný zážitok na emočnej úrovni, na konci filmu nepociťujeme žiadnu výraznú katarziu práve preto, že sa vlastne dostávame do východiskového bodu príbehu. O to väčší pôžitok film vzbudzuje na intelektuálnej úrovni vnímania, keď nám postupne predstavuje jednotlivé fázy vzťahu, resp. výseky z nich.
|
|
|
Ozon svoj film okrem "prevrátenej" chronológie a kauzalite príbehu stavia na ďalších nepochybne pozoruhodných a zaujímavých faktoroch. Jedným z nich sú vynikajúce dialógy (ktorých je Ozon sám autorom, rovnako ako aj celého scenára). Ich kvalita spočíva v stručnosti, vierohodnosti a výstižnosti. Postavy nikdy nehovoria viac ako treba. Jednotlivé repliky sú napísané s presnosťou chirurga. Ani jedno slovo nepôsobí nadbytočne, každé má svoje presné miesto. Miera informatívnosti je stopercentná. V každom dialógu sa dozvieme presne to, čo potrebujeme vedieť na to, aby sa príbeh mohol posunúť ďalej (resp. späť). Nič nepôsobí neuzavreto, nekomplexne. Nič nevyznieva do stratena. Vzácna to skutočnosť. Postavy tým pádom dýchajú, nie sú ploché a zároveň poskytujú dostatočný priestor hereckým predstaviteľom, pri ktorých výbere mali tvorcovia šťastnú ruku. Či už je to Stéphane Freiss a Valeria Bruni-Tadeschi v úlohách hlavnej dvojice, ale aj ostatných hercov vo vedľajších úlohách. Ústredný herecký tandem si vynikajúco nahráva a sekunduje, pričom obaja sú si vyrovnanými partnermi. Ich súhra je ďalším pozitívnym krokom k výslednému tvaru filmu.
Na tomto mieste by som chcel vyzdvihnúť motív hry, ktorý je režisérom rozpracovaný hneď na viacerých úrovniach. Je to hra s divákom a filmom zároveň prostredníctvom narúšania klišé a žánrových pravidiel (očakávanie katarzie, typické žánrové konflikty a iné schémy). Žánrová klasifikácia osciluje niekde medzi drámou a romancou, pričom Ozon si iba prepožičiava postupy a hrá sa s nimi a tým pádom aj s divákom a jeho očakávaniami. Nič nové pod slnkom, takéto metódy sú v rámci postmoderny hojne využívané. Nie vždy však fungujú tak dobre a ucelene.
|
|
|
Ďalšou hrou, ktorú film rozohráva je hra s gýčom. Tento motív by som dokumentoval na konkrétnych príkladoch. Prvým je scéna, kedy Marion odchádza po pohlavnom styku z hotelovej izby. Divák si na základe predchádzajúcich udalostí vytvára určitú predstavu o jej momentálnom psychologickom rozpoložení. Marion odchádza sklesnutá, celý záber je komponovaný prinajmenšom mdlo, možno až trochu ponuro. Hudobná stopa, ktorá v tejto scéne znie, je však vo výraznom kontraste voči situácii, ktorú sledujeme. Je akosi prehnane veselá, gýčová, čo v značnej miere nezodpovedá dianiu na plátne. Ozonovi však táto slúži na vytvoreniu dojmu umelosti. Celá scéna práve vďaka hudbe pôsobí umelo, neprirodzene. Zároveň hudba slúži ako scudzujúci efekt. Vďaka nej sa neponárame do citového prežívania Marion. Respektíve Ozon nás doňho iba na chvíľu vrhne (hudba nezačne znieť okamžite, ako Marion zavrie dvere a začne odchádzať, ale až trochu neskôr) a hneď vyvrhne naspäť. A to je zaujímavý paradox, na ktorý by som chcel poukázať. Stretávame sa s ním totiž nielen v spomínanej scéne, ale prakticky počas celého filmu. Ozon nás núti (práve takýmito výrazovými prostriedkami) držať si patričný odstup od príbehu. Nedovolí nám prežívať udalosti a situácie spolu s hrdinami. opäť sa dostávame s narúšaním žánrových konvencii, čím sa vlastne uzatvára motív hry vo filme do akéhosi kruhu. Ozon v nás totiž nechce vyvolávať emócie (žáner je charakterizovaný cez emóciu, ktorú v divákovi vyvoláva). Ako som už spomenul, vyvoláva akýsi intelektuálny zážitok. Rovnako, ako si on drží odstup od príbehu, núti prostredníctvom scudzujúcich prostriedkov, akým je napríklad spomínaný kontrast vážnej situácie a gýčovej hudby, držať si rovnaký odstup aj u diváka. Tým sa kruh motívu hry uzatvára absolútne, dohráva sa aj hra s divákom. Tomu jednoducho nie je dovolené emocionálne sa vžiť a prežívať dielo, ale iba ho sledovať. Na záver už len spomeniem ešte jeden krásny príklad využívania gýču a hry s ním a síce posledný záber filmu. Ten svojou celkovou kompozíciou je skutočne čistý gýč. Avšak na základe pravidiel, ktoré Ozon stanovuje a my ako diváci prijímame počas predchádzajúceho sledovania filmu, sme ochotní ho prijať bez námietok a nepozastavovať sa nad jeho gýčovosťou. A práve tu sa ukazuje dokonalosť formy Ozonovej narácie. Svojím spôsobom sa totiž dostáva k "happyendu". Veď Gilles a Marion v poslednom zábere zapadajúceho slnka nad morom, keď obaja plávajú za spoločným šťastím. Happyendová (a žánrová vôbec) konvencia je však dokonale narušená faktom, že ide vlastne o začiatok príbehu. V rámci filmovej reality však figuruje v závere, čiže vzniká akýsi krásne ironický a cynický iluzórny happyend.
Formálna stránka je vo filme, ako už vyplýva z predchádzajúceho textu nenahraditeľnou zložkou, ktorá sa aktívne podieľa na výslednej podobe. Či už je to kompozičné riešenie jednotlivých záberov, kontrastné využívanie auditívnej a vizuálnej zložky, strihovou skladbou, všetky tieto výrazové prostriedky sú využívané veľmi precízne. Nič nepreberá pózu nadradenosti, všetko ideálne kooperuje a participuje na výsledku. Veľmi presne, bez zaváhaní a bez samoúčelných excesov.
Aký je teda film 5x2?. Je to film, ktorý kladie otázky a neponúka "definitívne" a "správne" odpovede. Naopak, ponúka priestor pre diváka, aby si do ponúknutých "vzorcov" dosadil svoje vlastné premenné. Je to film, v ktorom obsah a forma fungujú v dokonalom súlade a robia tak z neho mimoriadne pôsobivé a zaujímavé dielo. Je to film, ktorý sa pravdepodobne nezapíše do análov dejín kinematografie tak, ako Bergmanove Scény z manželského života, no napriek tomu je pozoruhodným príspevkom k téme. A hlavne je to film, ktorý si nepochybne zaslúži vašu pozornosť.
5x2 (Francúzsko, 2004, 90 min.)
Réžia: Francois Ozon. Scenár: Francois Ozon. Kamera: Yorick Le Saux. Hudba: Philippe Rombi. Hrajú: Valeria Bruni-Tedeschi, Stéphane Freiss, Géraldine Pailhas, Francoise Fabian, Michael Lonsdale, Antoine Chappey, Marc Ruchmann, Jason Tavassoli, Jean-Pol Brissart
(1) Scény z manželského života (Scener ur ett äktenskap, r. I. Bergman, Švédsko, 1973, 155 min.)
