KRV ZMIZNUTÉHO

Dramatický príbeh matky a neskôr jej dcéry začína po vypuknutí 2. svetovej vojny milostným príbehom baltského šľachtica Arna von Lievena (Václav Jiráček) a Češky Helgy (vynikajúca Vilma Cibulková). Arno uteká pred ruskou hrozbou do fínskej vojny. V jednom z bojov je ranený a prevezený do nemeckého lazaretu, kde mu Helga zachráni život. Prežívajú vášnivú lásku, ale Arno je povolaný späť do vojnovej hrôzy. Z krátkeho vzťahu sa Helge narodí dcéra Dorli (Ester Geislerová). Práve dieťa sa pre Helgu stáva jediným zmyslom života. Je ochotná urobiť čokoľvek pre ochranu svojej dcéry a je odhodlaná prežiť navzdory všetkým útrapám zložitej doby.

Dej Krvi zmiznutého je rozvrhnutý do štyroch ročných období, ktoré sa stávajú pozadí pre dramatický príbeh, odohrávajúci sa v divokej prírode moravských hôr, ale tiež v exotickom Kongu. Režisér Milan Cieslar (Duše jako kaviár) rozpráva o ženách vo vyhrotenej historickej situácii. Svojim spôsobom nadväzuje na svoj predchádzajúci film Prameň života z roku 2000, ku ktorému rovnako napísal scenár Vladimír Körner. Tentoraz sa však do hutného príbehu pokúsil Körner prepašovať skutočne všetko, od koncentračných táborov, cez vynútenú spoluprácu so štátnou bezpečnosťou až po nepokojnú politickú situáciu v Afrike na začiatku 60 rokov.

Menej je niekedy viac, aj keď v tomto prípade ide asi skôr o problém kino verzie, ako rozsiahleho televízneho seriálu. Cieslar dokazuje, že si dokáže po remeselnej stránke celkom obratne poradiť s veľkou výpravou a 70 miliónovým rozpočtom, aj keď expozícia príbehu a asi prvá pol hodina vo mne neustále vzbudzovali otázky ohľadom predčasného odchodu z premietania. Nakoniec vo mne vyhrali dva hlavné dôvody nútiace ma premôcť úvodný nezáujem a dať sa do boja s celuloidom - ten prvý bol čiste pracovný a ten druhý postavený na fakte, že som bol na štvrtkovej premiére v kine úplne sám. Keď už mám takú vymoženosť súkromnej projekcie, len tak zákerne nezmiznem, no nie?

Napriek kritikám českých publicistov, o tom ako česká kinematografia padá do hlbokých čiernych dier, si nemyslím, že je to tak zlé a že treba dvíhať varovný prst. Iné je to na Slovensku, kde po premiére Slnečného štátu prebiehal raut, ktorý by sa dal označiť skôr za potľapkávanie si po pleciach na potápajúcej sa lodi. Možno je práve táto recenzia miestom na moje vyjadrenie sa k českému filmu, na môj názor na stav, ktorý v je kontexte našej audiovízie zaujímavým protipólom. Ako sa teda darí českému filmu?

Na to je jednoduchá odpoveď. Úplne inak. Cez ich vlastné kritiky, aké je to s českou kinematografiou zlé a úbohé, dokážu vyprodukovať v priemere každý rok cca 20 filmov. Dvadsať filmov o ktoré je ale aj skutočný záujem, čo potvrdzuje aj viac ako 12 miliónov divákov v kinách za 12 mesiacov, z ktorých celá štvrtina prišla na český film (pre porovnanie - návštevnosť na jednotlivé slovenské filmy v našej krajine sa dlhodobo pohybuje výrazne pod jedným percentom celkového ročného počtu divákov v kinách). Len málokedy ide o divácky kolaps a čísla návštevností sa pohybujú v neuveriteľných státisícových hodnotách. Ako je to vôbec možné? Je český občan kultúrnejší a po vlastnej reflexii, viac bažiaci divák? Nie, určite nie. Rovnako ako v každej postkomunistickej krajine aj v Čechách vládne konzum a superstarovská komercia. Ľudia sa tlačia v nezmyselných výpredajoch českého sna, a večer usadajú k blikajúcej bedničke žiariacej nováckym programom. Situácia na chlp rovnaká s našou. Kde je teda rozdiel?

Nezatváram oči pred celkovo lepšou finančnou situáciou našich susedov, ale rozhodne si nemyslím, že práve tá stojí za návštevnosťou a záujmom o vlastný film. Tým najväčším katalizátorom záujmu o vlastnú kinematografiu je mediálna reflexia a existencia sprofanovanej filmovej kritiky. Mená ako Baldýnský, Fuka, sú známe aj pre žiakov základných škôl. V stánkoch si môžete vybrať z niekoľkých filmových časopisov, a so serióznymi filmovými článkami sa môžete stretnúť aj priamo v denníkoch. V rádiách majú priestor autorské relácie o filme a vo verejnoprávnej televízii beží kvalitný filmový týždenník.

Asi ťažko by ste tak natrafili na Čecha, ktorý by nedokázal povedať mená aspoň troch českých režisérov, či scenáristov. Na Slovensku na podobnú otázku odpovedali ľudia v štatistickom výskume mená tvorcov, ktorí za svoj život nenakrútili ani jeden film. To je nielen dôsledok neexistencie filmovej tvorby, ale aj mediálna prázdnota, vsádzajúca na bulvár a bezhodnotné filmové spravodajstvo. Český divák film pozná, sleduje ho a hlavne, chodí do kina. Bez ohľadu na kvalitu českej kinematografie (Kameňák a pod...) majú u našich susedov o jeden problém (a ten najhlavnejší) menej. Ich film má diváka... aj keď nie vždy si ho tak úplne zaslúži.

Krev zmizelého (Česká republika, 2004, 126 min.)
Réžia: Milan Cieslar. Scenár: Vladimír Körner. Kamera: Jiří Macháně. Hudba: Miloslav Liška, Milan Cieslar. Hrajú: Vilma Cibulková, Ester Geislerová, Martin Huba, Václav Jiráček, Vladimír Dlouhý, Ondřej Vetchý, Igor Bareš, Jiří Lábus, Marek Vašut