SMIEM PROSIŤ?

Smiem prosiť? začína ako súkromná „dráma“ o znovunájdení zmyslu života, keď už jeden vlastne dosiahol akýsi hmotný predpoklad šťastia: kariéru právnika, fungujúcu rodinu, elegantné šediny. Veľmi jemne to vykresľuje scéna narodenín a tiché zúfalstvo Johnovej manželky (Susan Sarandon) nad vlastnou neschopnosťou vybrať Darček. Pokračuje ako začiatok aférky, ktorá sa (z vôle jej účastníkov) nikdy nemá naplniť: keď John sleduje Paulinu (Jennifer Lopez) v okne a prihlási sa kvôli nej do kurzu. Prvou hodinou v tanečnej padá akákoľvek prirodzená kontinuita s prechádzajúcim dejom a atmosférou. Zoznamujeme sa s ďalšími účastníkmi kurzu, s dôvodmi, ktoré ich doviedli na tanečný parket, s ich skrytými snami, túžbami a tajomstvami vôbec. Pri všetkých sledujeme, ako sa menia ich životy, či už tancom, alebo vzájomnými podpichovačkami, respektíve múdrymi radami. Z filmu sa stáva zlepenec s komickými – satirickými (?) a moralizujúcimi prvkami. Vo vzduchu stále visí motív hľadania šťastia spoznaním seba, nehanbením sa za seba, napĺňaním si svojho sna bez ohľadu na možné odsúdenie zo strany tých druhých. Všetko je to ale predložené tak, že nie je celkom jasné, čo je len vtip a čo nechcený vtip.

Naozaj neviem, či sa rúcanie akejkoľvek kompaktnosti filmu začalo až réžiou, respektíve, aký je podiel scenára, ktorého autormi sú Masayuki Suo a Audrey Wells. V každom prípade, postavy sú napísané dosť nerovnomerne. John a jeho manželka sú (plánované ako) relatívne viacplánové, majú bežné starosti, bežné radosti. Zvyšné podstavy – „študenti“ tanečnej školy, ako aj pani Mitzi sama sú skôr len postavičky, ktoré pôsobia trochu ako Lev, Plecháč a Strašiak z Čarodejníka zo zeme Oz – navyše, tiež hľadajú seba a pomáhajú Johnovi nájsť správnu cestu. Špeciálny prípad je Paulina, ktorej postava je okrem smútku a pohybového nadania obohatená o motivácie expressis verbis vypovedané v pár flashbackoch.

Odmysliac Paulinu, dal by sa vyčítať prvotný zámer: oddeliť dva svety – „rodina“ a „tanec“, ktoré sa pre Johna sprvu zdajú nespojiteľné, aby sa napokon zlúčili. Čiastočne to kopíruje aj farebnosť filmu, keďže „rodina“ je jemne vyprašivená, šedivo – hnedá, a „tanec“ žiari farbami od výmyslu sveta; „rodina“ je, „tanec“ žije. Prichádza ale kameň úrazu. Tieto svety v ich filmovom výraze nefungujú. Navyše svet „tanec“ je skutočne vystavaný len na figúrkach a situáciách doháňaných v snahe o úsmevnú (alebo hryzavú) realitu do násilne karikatúrnej podoby. Jednotlivé tanečné hodiny sú na seba priliepané bez akejkoľvek logiky alebo šarmu, udalosti sa dejú mávnutím čarovného prútika: odhalenia a prerody postáv, úžasný nápad zúčastniť sa tanečnej súťaže, samotný priebeh súťaže.

Réžia Petera Chelsoma, ktorý navyše vôbec nezvládla prácu s hercami, je miestami celkom civilná, prechádza do pseudosnovej, z toho do TV show (Raymonda má každý rád a pod.) a bez problémov (teda skokom) prechádza do štýlu à la Buz Luhrmann, čím úspešne ruší snahu diváka nájsť si nejakú aspoň trochu zmysluplnú cestu k filmu. Len s ťažkosťami sledujete romantický film, rovnako ako aj tanečný film pre (po)staršiu mládež, alebo aj len čisto film na vypnutie – milý, (nad)priemerný. Nevravím, že som sa nebavila. Žiaľ, najviac v miestach, ktoré boli podané so smrteľnou vážnosťou (podporenou úporným charakterovým herectvom). Paradoxne, keď si scény (a dialógy) premietam spätne, najumelejšie vyznievali tie, ktoré by v normálnom živote boli pekným slovom, milou frázou, romantickým gestom. Tu ale nezapadli, hoci som videla dosť filmov, kde fungovali – boli totiž prirodzenou súčasťou filmu.

Richard Gere ako právnik a smutný muž – bez problémov. Susan Sarandon ako jeho manželka, trochu zúfalá z vlastnej neschopnosti spraviť ho skutočne šťastným – bez problémov. Jennifer Lopez ako tanečníčka so zlomeným srdcom – bez problémov. Vlastne, všetky postavy sú veľmi dobre typovo obsadené. S kvalitou je na tom herecké obsadenie o dosť horšie. Prehrávanie vhodné snáď do sitcomu a patetizovanie postáv je prijateľné ešte tak v prípade slečny Mitzi a účastníkov kurzu. Vrchol ale dosahuje u hercov v hlavných rolách: Richarda Gerea a JLo. Ich herectvo v Smiem prosiť? je jednoducho uchvacujúco zlé. Predramatizované, patetické, podané metódou: aj keď neviem hrať, dám do toho všetko. A jediná osoba, od ktorej by sa dalo očakávať dobré herectvo, Susan Sarandon, ostala v pozadí.

Smiem prosiť? je pokazený film. Nevie, čo je zač, čo chce povedať a či vôbec niečo chce povedať, ako to povedať. Priznávam, že aj keď ma v pár miestach primäl k úsmevu, potešil scénou môjho milovaného tanga a celkom roztomilou bodkou na záver – epilógom hodným romantickej komédie, ktorého obsah som predpovedala asi po polhodine filmu, odchádzala som z kina smutná. Smiem prosiť? totiž pre mňa zlyhal v základných a podstatných momentoch – bezradnosť, následná prílišná snaha o emócie všetkého druhu (od smiechu, radosti po súcitnú slzu), vyrovnanosť a primeranosť herectva. Miesto vtipného bol smiešny, miesto citlivého afektovaný.

Shall We Dance? (USA, 2004, 106 min.)
Réžia: Peter Chelsom. Scenár: Audrey Wells. Kamera: John de Borman. Hudba: John Altman, Peter Gabriel, Stephin Merritt, Gabriel Yared. Hrajú: Richard Gere, Jennifer Lopez, Susan Sarandon, Stanley Tucci, Bobby Cannavale, Omar Benson Miller, Richard Jenkins