TRH MÁRNOSTI

Druhý tvorca, ktorého mne osobne Trh márnosti evokoval je ruský klasik Lev Nikolajevič Tolstoj a jeho epopeja Vojna a mier, rovnako sledujúca osudy rodín a vzťahy, tentokrát ruskej, spoločnosti na pozadí napoleonských výbojov. Sústredí sa však na menší okruh postáv ako reprezentantov ruskej šľachty. Napoleonský vpád do Francúzska v Trhu márnosti je ale len vedľajšou líniou. Napoleonská výprava do Ruska zohráva v Tolstého románe omnoho väčšiu rolu.

Spoločné pre všetkých autorov, okrem viacerých filmových spracovaní ich diel je fakt, že stavajú na určitom spoločensko-historickom pozadí, zachytávajú ho pomerne presne, a navyše, rozpracúvajú súbežne viacero postáv, aj vo viacerých príbehových líniách. Kombinácia uvedených spôsobuje, že pre potreby filmu sú často krátené, upravované, zjednodušované. Na tom nie je nič neobvyklé. Stáva sa ale, že pre snahu dať z knihy čo najviac, film utrpí presýtenosťou postáv, „akcie“, vzťahov. V zásade „klasické“ chyby adaptácií nielenže zmenia ducha knihy, ale stáva sa, že ho stratia a miesto mozaiky ponúknu črepiny na lopáriku. A v prípade Trhu márnosti je príležitostí až až. Dôsledkom je zmätok vo vzťahoch, postavách, motívoch. To, čo bolo charakteristické, alebo mohlo napomôcť budovaniu filmu, vniesť zaujímavú zápletku alebo zvrat, zdôrazniť úbohé maniere postáv, je buď opomenuté, len chabo naznačené lebo stratené. Naopak, zvýraznené sú momenty, ktoré pokojne mohli ostať opomenuté.

Snáď tak trochu viac o filme

Ako už bolo povedané, Trh márnosti je obrazom anglickej šľachty, toho, kto všetko sa za šľachtica označoval a kto sa ním chcel stať, ako aj toho, aké prostriedky k tomu použil. Zároveň je dôležité si uvedomiť, že v 19. storočí už veselo prekvitali koloniálno – obchodné vzťahy s Indiou a táto zem bola akýmsi módnym trendom. V tomto období vstupuje do spoločnosti mladá Becky Sharp (Reese Witherspoon), dcéra chudobného maliara, guvernantka, ktorá sa cez svoj šarm ambiciózne štverá po spoločenskom rebríčku nahor. Trochu protikladne ku nej pôsobí romanticky naivná kamarátka zo štúdií, Amelia Sedley (Romola Garai), pochádzajúca z rodiny s titulom. Následne sa, vďaka nim dvom, dostávame do sveta podivných stvorení: či už je to Ameliina rodina, rodina sira Pitta Crawleyho (Bob Hoskins), v ktorej Becky započne svoju kariéru guvernantky, tetičky, synovci, úplne cudzí ľudia z kategórie crème de la crème. Úprimne, miestami je veľmi ťažké sa v postavách a deji orientovať, najmä si rýchlo uvedomiť, v koho sídle/dome sa práve nachádzame, kto je koho príbuzný a či vôbec, kto je kto.

V orientácii postavami a vzťahmi sa nedá spoľahnúť ani na výstrelky postáv, alebo ich „bežné úchylky“, pokiaľ postavu nehrá herec známejšej vizáže. Prvou a základnou výčitkou z mojej strany je úplné zanedbanie akejkoľvek kresby postáv – teda elementu, na ktorom román staval. Nemajú žiadnu osobnosť, ich „charakter“ sa prejavuje jednorazovými akciami, možno jednou – dvoma scénami, navyše dosť doslovnými a prvoplánovými. Žiaľ, podanie tajného lístku, „stoličky stoličky hýbte sa“ na uvítanie Becky do vyššej spoločnosti, krátke slovné „prestrelky“ a komentáre ad hoc, nikdy nenahradia POSTAVU. Z takto zvolenej prezentácie účastníkov deja pramení aj moja druhá výčitka: nevhodný výber scén dôležitých pre film. Mám dojem, že „román bez hrdinu“ si scenáristi vyložili ako „román s veľa hrdinami“ a rozhodli sa vtlačiť vo filme priestor pre každého, až film narástol do dĺžky od 137 min. do 144 min. (záleží od zdroja). Viaceré scény sú pritom zbytočné: viaceré prestrihy do Indie, kde občasne žije Ameliin brat Jos (Tony Maudsley) a neskôr aj jej tajný nápadník William Dobbin (Rhys Ifans), večera u markíza Steyna (Gabriel Byrne), pobyt v Belgicku a zdôrazňovanie napoleonských vojen vôbec. Naopak, čo by mohlo byť zaujímavé, je vzťah markíza Steyna, obrazov Beckynho otca, ale najmä Becky samotnej. Tak ako viacero ďalších vzťahov, je aj tento len naznačený, ale necharakterizovaný a de facto ostáva nezaujímavý. A je to práve markíz Steyne, kto viackrát kryje Beckyn chrbát.  

Smutné je, že o postave nemožno hovoriť ani v prípade Becky Sharp a nie je to len vinou jej hlavnej predstaviteľky. Totiž, zarovno ostatnými postavami má momenty, v ktorých si uvedomíte, že je to vlastne mrcha, kalkulačka, inteligentná – trochu ako Scarlett O´Hara, len nepoučiteľná, jednoducho: mrcha s milou tváričkou forever. Inak ostáva len pešiakom, jednou z mnohých. V konečnom dôsledku tak zostala, v rámci danej hladiny, najzaujímavejšou figúrou tetička Crawleyová a jej fascinácia tajnými útekmi a nerovnými manželstvami; pravdaže, len na papieri a nie v reálnom živote. Scenáristom sa navyše, najmä v druhej polovici filmu, podarilo utrafiť úžasne knižne patetické repliky, nad ktorými by ste sa možno pousmiali v knihe a zapadli by do archaickejšieho jazyka. Vo filme, aj napriek dobovému slovníku, vyznievajú smiešne.

Zvažujem, či budem naivne veriť, že za neherectvo hercov, až na jednu výnimku, zodpovedajú mizerne napísané a rozvrhnuté postavy. Žiaľ, nie je to tak. Spomenutou výnimkou je Gabriel Byrne ako sprvoti záhadný markíz Steyne – zjavujúci sa v Beckynom živote a podávajúci pomocnú ruku (nie celkom nezištne). Je to jednak sila jeho osobnosti, jeho zjav, minimalistický a pritom výrečný prejav. O zvyšku obsadenia možno povedať, že vedia nasadiť zaujímavé tváre v momentne, keď sú k tomu okolnosťami (a občas režisérkou) prinútení. Inak sa na plátne skôr nachádzajú, obdobne ako ich postavy v deji. Jonathan Rhys-Meyers, Rhys Ifans, Bob Hoskins, Jim Broadbent. Každý mal svoju chvíľku, kedy skutočne prejavili aj druhý výraz tváre, druhú sadu gest. Kráľovnou všetkých ale bola, je a bude Reese Witherspoon. Jej jediným kladom je fakt, že je zaujímavá tvárička a dokáže žmurkať asi troma spôsobmi. Páni možno ocenia strih korzetu. To je asi všetko. Rozhodne nie je cítiť ani len náznak úprimnej snahy dostať sa medzi ľudí, ktorých de facto nenávidí, len aby im dokázala, že je rovnako dobrá, ak nie lepšia ako oni. Nie je tam ani proklamované „svojím spôsobom som ťa milovala“ adresované Crawleymu. Rýchlo zabudnete na vetu, ktorá ju ako-tak mala charakterizovať: „Aj ja by som bola dobrá žena mať 5.000 ročne.“ Miestami nezvláda ani „tváričku anjelika“, čo nie je práve najlepšia vizitka. Úprimne, oveľa viac hereckého talentu prejavila vo Veľmi nebezpečných známostiach alebo v Pravej blondínke. Úlohu sprievodcu povrchnosťou a pretvárkou vyšších kruhov Anglicka na plnej čiare nezvládla.