7.0

Filmová recenzia

Divadlo nie je len tým pravým priestorom na rozohranie napísaných hier. Je tiež miestom, kde sa tieto hry môžu stať skutočnosťou rovnako, ako sa skutočnosť môže stať hrou. Hrou, ktorá sa občas prenesie za hranicu javiska, za hranicu večerného predstavenia.

Julia Lambert (Annette Bening) je herečka londýnskeho divadla. Snáď ani nenájdete človeka, ktorý by ju nepoznal a neobdivoval jej talent a výdrž. Na javisku s maximálnym nasadením hrá predstavenie za predstavením. V zákulisí zhodí kostým a stáva sa z nej 45-ročná na pokraj smrti vyčerpaná žena, ktorá nevyhnutne potrebuje dlhý oddych. Situáciu jej neuľahčuje ani jej manžel Michael (Jeremy Irons), kedysi herec, dnes riaditeľ divadla a dramaturg, ktorý ju nemieni tak rýchlo oslobodiť od kolotoča predstavení. Navyše ju zoznámi s obdivovateľom, na Američana veľmi kultivovaným mladíkom Tomom (Shaun Evans). Mladíkom, ktorý si kúsok po kúsku, stretnutie za stretnutím získava Juliinu pozornosť, náklonnosť, až na koniec si ju získava celú. Úplne. A hra sa môže začať.

Tomovým cieľom však nie je Julia samotná. Na scénu prichádza malá (zatiaľ) bezvýznamná herečka Avice Crichton (Lucy Punch). Prirodzená blondínka, ktorá má talent, krásu, istú dávku fascinujúcej naivity (tak príťažlivej pre minimálne dvoch mužov). Chýba jej však jedno. Skutočná kariéra divadelnej herečky, alebo aspoň niečo, čo by sa dalo označiť za jej štart.

Možno sa vám pri spojení István Szabó a film o divadle vynorí spomienka na Stretnutie s Venušou (1991) o príprave predstavenia Wagnerovej opery Tannhauser, v ktorom sa pohral s myšlienkou spolupráce aktérov rôznych národností. Hoci by nebol problém nájsť množstvo spoločných bodov, táto momentka o vzťahoch v Európe sa od Božskej Júlie líši. Božská Júlia ostáva na úrovni medziľudských vzťahov ako takých, intrigách a (potenciálnych) klebetách, v ktorých hviezdy javiska žijú. Pohráva sa viac s možnosťou vzájomného ovplyvňovania sa divadla - jednotlivých hereckých partov do bežného života a naopak: či už sa jedná na herecký výkon v divadle v rôzne večery, alebo používanie fráz, póz a gest postavy v bežnom živote. Súčasne neopomína ani rôzne druhy amatérskeho herectva bežného dňa, známe ako pretvárka pod rúškou etikety a pod.

Scenár Ronalda Harwooda vychádza z románu Williama Somerseta Maughama "Theatre", ktorého život by bol hodný aspoň troch. V každom prípade, Harwood spracoval postavy a ich preplietanie sa s ľahkým akcentom na ich dvojjedinosť - ľudia a ľudia od divadla, pričom ich necháva vyznieť v oboch týchto polohách, ale aj v ich hybride. A hoci sú niektoré postavy, vzhľadom na svoj charakter, predurčené na potupu alebo úpadok, nedeje sa tak ich zhadzovaním, sú len ponížené a vedomé si toho bez straty dôveryhodnosti alebo prechodu do frašky. Súčasne si Harwood dal záležať na vedľajších postavách: sponzorka divadla Dolly de Vries (Miriam Margolyes), ktorá za Juliou chodí zásadne, keď je táto aspoň polonahá, Lord Charles (Bruce Greenwood), Juliin najlepší priateľ, dôverník, ale nikdy nie milenec, Evie (Juliet Stevenson), Juliina "asistentka" (dievča pre všetko) a mefistotelovský Jimmy Lengton (Michael Gambon), radiaci Julii v ťažkých momentoch, tešiaci sa z jej "skvelých" ťahov, podporujúci ju stále k lepším a lepším hereckým výkonom. Dialógy a situácie sú často poznačené humorom, ktorý vychádza z umiestnenia filmového deja - veľmi slušný a úctivý, no zároveň veľmi "úprimný" a drsne ironický. Pritom, akoby práve scenár rešpektoval potreby Szabóvho spôsobu rozprávania filmov, jeho rytmu, vyjadrovania.

Musím povedať, že mi Szabóov spôsob réžie veľmi vyhovuje. Tým, že kladie dôraz na rozvíjanie postáv a ich vzťahov, odsúva akciu do úzadia, čo spôsobuje spomalenie tempa filmu. Súčasne ale ponúka momenty, ktoré pútajú divácku pozornosť a dovedú ho do finále. Rovnako ani Božská Júlia nie je film, v ktorom prevažuje dej. Prevahu majú postavy a dialógy. A práve cez postavy a dialógy sa (premyslene) posúva pomalým tempom k vyvrcholeniu filmu, ktorý je proti zvyšku priam akčná sekvencia, hoci, aj táto je postavená na dialógoch. V tomto prípade hrá svoju rolu aj rozumný final cut v dĺžke hodinka 40, čo je akurát únosná dĺžka. Režijný štýl, ktorým Szabó pracuje, dáva vyniknúť hrám v druhom pláne deja. V tomto prípade je to už viackrát spomenuté paralelizovanie divadla/postáv so skutočnosťou/hercami a príbeh v príbehu (v príbehu).

Ďalšou silnou stránkou je voľba hercov. Obsadenie Božskej Júlie je jednak typovo veľmi dobré, hlavnými úlohami počínajúc, trojriadkovými replikami končiac. Zároveň ide o hercov, ktorým je obsah pojmu "herectvo" veľmi dobre známy a je radosť ich sledovať. Za najvýraznejšie si dovolím označiť tri osoby: Michael Gambon, ktorého herectvo spočíva v minimálnej mimike, Miriam Margolyes, ktorá sa síce objavuje len nakrátko, ale postava Dolly jej temperamentu sadla a napokon je to skutočne božská Annette Bening, ako diva, hviezda, talentovaná herečka Julia Lambert. Podáva skutočne skvelý výkon, či už ako Julia v civile, unavená, zranená, opustená, alebo ako Julia hrajúca - v ráži, na javisku, intrigujúca, manipulujúca, z(a)vádzajúca, resp. obe súčasne. A ako Julia hrajúca evokuje Normu Desmond, starnúcu filmovú hviezdu na dôchodku, ktorá čaká na svoj comeback (Sunset Blvd., r. Billy Wilder, 1950). Zároveň však nestrháva na seba všetku pozornosť, necháva priestor aj hereckým kolegom, resp. ich ťahá tak, aby popri nej nezanikli (ďalšia Szabóova silná stránka - vedenie hercov). Samozrejme, keď sa v Julii prebudí múza, neexistuje nič, čo by Annette zastavilo.

Hudba, ktorú pre film zložil Mychael Danna, tentokrát na rozdiel od skladateľovho predchádzajúceho diela - hudby k Vanity Fair, má motív, ktorý je dosť výrazný, aby vyvolal u diváka žiadanú odozvu - pozornosť. Soundtrack osebe nie je nejako preborný, ale príjemne dopĺňa film. Naopak, nepôvodná hudba - skladby ako They Didn´t Believe Me, Mad About the Boy, alebo Smoke Gets in Your Eyes a ďalšie slúžia ako prvok, ktorý dokresľuje dej, resp. stavy, v ktorých sa postava (Julia) nachádza ako žena. Je to vlastne ďalší z klasických postupov, vychádzajúci hlavne z muzikálu, kedy text skladby nahrádza komentár alebo repliky a zároveň posúva dej filmu. Navyše, samotný výber skladieb je veľmi vkusný, príjemný.

István Szabó rozhodne nepatrí medzi režisérov, ktorí sa vyžívajú v prudkých akciách, rýchlo vyspádovaných filmoch, kde ledva postrehnete, že film začal a on už aj končí. Rozhodne však nepatrí medzi režisérov, ktorí by filmami nakrútenými "vlastným" tempom nedokázali udržať vašu pozornosť, pričom uprednostňuje v zásade "klasické" vyjadrovacie postupy. Tak je to aj v prípade Božskej Júlie, kedy po asi 2/3 filmu v štýle "charming" anglických filmov podľa Jane Austenovej na celkovo priemernej (6/10) úrovni prichádza čas na odvetu. Paradoxne, je veľmi pravdepodobné, že sami vopred uhádnete, alebo aspoň približne odhadnete, ako to všetko skončí. Napriek tomu, je záver Božskej Júlie spolu s božskou Annette Bening dôvodom, prečo ísť do kina.

PS: Pri hodnotení som zvažovala medzi 7/10 a 8/10. Napokon som sa rozhodla pre 7/10 s ohľadom práve na to, čo mám na Szabóovi rada. Pre mňa je to ale stále na hranici k 8/10.

Being Julia (Kanada/USA/Maďarsko/UK, 2004, 104 min.)
Réžia: István Szabó. Scenár: Ronald Harwood. Kamera: Lajos Koltai. Hudba: Mychael Danna. Hrajú: Michael Gambon, Annette Bening, Leigh Lawson, Shaun Evans, Mari Kiss, Jeremy Irons, Miriam Margolyes, Bruce Greenwood, Lucy Punch, Ronald Markham, Tom Sturridge