NOČNÁ HLIADKA

Kniha Nočná hliadka je prvou zo zamýšľaných troch (ďalej Denná hliadka a Šerá hliadka) a v troch poviedkach predstavuje svoj svet. Je to navonok svet, ktorý poznáme. S prácou, susedmi, šťastiami i nehodami. V skutočnosti je to však svet, v ktorom medzi nami žijú Iní. Svetlí a Temní. Mocní, využívajúci Šero (akýsi sublevel nášho bytia), a ľudí pre boj medzi sebou. Pretože aj prímerie je boj. Boj o vyvoleného, ktorý rozvráti rovnováhu sveta. Hlavný hrdina Anton je člen Nočnej hliadky a v troch poviedkach zažíva vlastne čosi podobné. Stále viac (a trochu zbytočne opakujúco) zisťuje, že hranice medzi dobrom a zlom sú veľmi nejasné a že veľa ciest vedie vždy k jednému cieľu.

Napriek tomu, že sa tie tri poviedky v niečom opakovali, a že samotný boj dobra a zla s nejasnou podstatou toho, čo je čo, nie je nový, ide o „čtivo“ vcelku zábavné a pútavé. Nielen pre postupné vysvetľovanie zákonitostí hliadok a pre obligátne rozvetvenie deja, ktoré slúži na vytvorenie si predpolia pre „veľkú pointu“, ale najmä... kvôli hlavnému hrdinovi. Anton je moderný hrdina, nevynikajúci ani muskulatúrou, ani špeciálnymi vlastnosťami, ale (s patričnou dávkou váhania), je svojím vnútorným imperatívom nútený robiť to, čo je správne. Bez ohľadu na to, či je to „dobro“ alebo „zlo“. Hrdina, ktorého literatúra pozná už od chandlerovských čias (vo fantasy je to napríklad už vyššie spomínaný Zaklínač).

Kniha tak má svoje muchy i svoje svetlé stránky a to isté sa dá povedať aj o filme. Paradoxne, úplne z iných dôvodov. Podľa mňa, film pôsobí z formálnej stránky ako žánrový a výrazový zlepenec, ale nie je to problém. Slovo ruský by som v tomto prípade uvádzal veľmi opatrne a ak, tak skôr v kontexte bezostyšného používania cudzích nápadov. Pravda, nerád by som označil Nočnú hliadku termínom vykrádačka, hoci odstavec o tom, ktorý film začínal veľkou bitkou, kde bol stoptime, či plynulá jazda kamery do vnútra motora, by zabral obsiahly priestor. Na druhú stranu, keď to funguje, tak to nemusíme veľmi riešiť, nie? A aj keď režisér Timur Bekmambetov, nie je Tarantino a nevyužíva iné filmy s podobnou gracióznosťou a ľahkosťou, predsa len má jeho obrazové videnie čosi do seba.

Bekmambetov je zručný videoklipár, ktorý, keď dokáže ovládnuť snahu realizovať všetko v stroboskopickom štýle (posledná scéna na streche vežiaku) a pokorí sa pravde, že menej je niekedy viac, bude raz vedieť urobiť naozaj skvelú jazdu. Ukazuje, že mu nerobí problém skákať zo žánru do žánru, ale zrejme najlepšie sa cíti v hororovej atmosfére. Práve v tomto je jeden z mnohých posunov oproti knihe. Film Nočná hliadka mi atmosférou viac pripomenul knižnú sériu Nekroskop, než pôvodnú predlohu. Žiaľ, to čo mi  zatiaľ u Bekmambetova chýba, je jasná vízia toho, čo je potrebné povedať a ako. Zatiaľ čo napríklad Jackson neváhal nechať zomrieť Boromira v prvom dieli, pretože chápal potrebu finále, Bekmambetov nedokáže film očistiť do línie, ktorá by bola zrozumiteľná a umožnila správne navnadiť na ďalšie návnady. Veľmi ľahko sa tak môže stať, že tomu, kto knihu nečítal, prídu niektoré veci triviálne a iné zbytočne komplikované. Žiaľ, napriek tomu, že autori filmu pracovali na jednej poviedke, neváhali ju obohatiť o úplné nové fakty, ale nedokázali adekvátne k tomu pristúpiť v iných informáciách bližšie k divákovi.

Tak sa stalo, že väčšina postáv dostáva omnoho menší priestor (snáď všetky okrem Antona a Jegora), čo trochu vadí najmä pri Olge. Druhým problémom je prekreslenie postáv. Už samotný Anton a jeho minulosť dostávajú iný rozmer a aj veľký Gesser má ďaleko od vojaka-byrokrata z knihy. Práve tento ruský rozmer postáv akoby neprešiel cez filter kamery. Škoda.

Najväčšou škodou potom zostáva nedoriešené hlavné posolstvo. Myslím, že nejasná hranica dobra a zla v knihe riešená práve na Kosťovi (áno tá postava, ktorá s otcom je vo filme akoby takmer omylom) a na Gesserovi a Zavulonovi (v knihe si boli omnoho podobnejší, čo sa týka metód) bola načrtnutá len veľmi zľahka.