KTO SA BOJÍ VIRGINIE WOOLFOVEJ? - PROJEKT 100

Predstavme si hostí: Nick (George Segal) je mladá krv na katedre biológie (alebo matematiky alebo histórie). Jeho mladá ženuška Honey (Sandy Denis) je taká malá nevýrazná myšička, trošku hlúpučká, ale finančne zabezpečená. Nick by sa rád etabloval na vyšších priečkach univerzitnej hierarchie. Ich vzťah zatiaľ stále pozná nehu a starostlivosť. Aspoň na oko. Pod povrchom to už ale také ideálne nie je.

Kto sa bojí Virginie Woolfovej stál niekde v počiatkoch filmov o rozklade vzťahov, príčinách a následkoch takéhoto rozkladu a myslel to vážne. Boli tu tzv. screw-ball komédie, kedy sa hlavní predstavitelia špičkovali, aby na konci filmu zistili, že sú skvelá dvojica. Boli tu „vzťahové“ filmy, kde problémy boli spôsobené stavom spoločnosti a účastníci vzťahu vystupovali v akomsi zdvojenom režime: osoba – zástupca určitej spoločenskej skupiny. Zároveň bol pokračovateľom línie sfilmovaných divadelných hier (dnes už) klasikov americkej dramatickej scény, tiahnucej sa výraznejšie už od 50. rokov (Kazanov film Streetcar Named Desire,1951; Brooksov Cat on a Hot Tin Roof, 1958).

Výraznejšia línia filmu poukazuje na krutosti vo vzťahoch (v ich vnútri i navonok), no postupom času sa čoraz viac dostáva do popredia „hra“. Najprv sú to verbálne hry – rozcvičky Marthy a Georgea. Potom sú to hry – divadielka našich hostiteľov pre Nicka a Honey, vďaka ktorým z nich povyťahujú fakty, aby ich použili proti nim. V spleti šplechov, informácií, úvah, spomienok a historiek sa vytvára ďalšia hra – hra, v ktorej (ako hovorí George) už len ťažko rozoznať realitu a ilúziu. A práve táto posledne uvedená „hra“ by mohla byť jednou z pomôcok pre rozšifrovanie názvu filmu.

Film sa zakladá najmä na dialógoch, ktoré by síce mohli bez problémov fungovať ako rozhlasová hra, ale v prepojení s obrazom nadobúdajú silnejšie emotívne podfarbenie. Nichols v spolupráci s kameramanom Haskellom Wexlerom dosiahol aj v exteriéroch temnú a tiesnivú atmosféru, kde neexistuje nič, čo by prinieslo nejakú nádej, že ráno bude všetko lepšie. Dalo by sa rozpisovať o tom, ako zužuje zábery v tiesnivých a vrcholných momentoch (prechádza na detailnejšie zábery, do ktorých „uväzňuje“ postavy). Dalo by sa rozpisovať o tom, ako pracuje s dĺžkou záberu a strihom. Dalo by sa rozpisovať o tom, ako pracuje s hudbou a tichom (teda momentmi, kde jedinou zvukovou stopou sú dialógy a sem-tam nejaké ruchy). Myslím, že mi nebudete mať za zlé, keď to neurobím.

Spôsob, ktorým Nichols režíruje Kto sa bojí Virginie Woolfovej je vyslovene expresívny. Vynikne to najmä v momente, keď si pripomeniete tichú komornosť posledne uvedeného Nicholsovho filmu Na dotyk, ktorý je tiež sfilmovaním divadelnej hry, rovnako pojednáva o vzťahoch a ich rozpade. Je ale podstatne jemnejší vo výrazovej rovine. Čo sa týka dopadu obsahu oboch filmov na diváka, práve vďaka vizuálnej stránke Na dotyk pôsobí ako pomaly sa zarezávajúca britva, zatiaľ čo Kto sa bojí Virginie Woolfovej ako bodanie nožom alebo sekanie sekáčom. Myslím, že v prípade Virginie Woolfovej treba brať do úvahy aj dobu vzniku, ktorá sa podpísala najmä pod použitie hudby, ktoré v dvoch alebo troch momentoch pôsobí preexponovane. Tiež je cítiť predchádzajúcu divadelnú prax Mikea Nicholsa v spôsobe vedenia hercov. V konečnom dôsledku však Nichols bravúrne zvláda technické a technologické nástrahy „prenosu“ divadelnej hry na filmové plátno. Virginia Woolfová je tak FILM, ktorý si zachováva atribúty DIVADELNEJ HRY. Na tomto mieste si dovolím pripomenúť, že išlo o Nicholsov filmársky debut.

Bolo by ale nespravodlivé pripisovať všetky plusy len Nicholsovi a Wexlerovi, keďže Kto sa bojí Virginie Woolfovej „dejovo“ stojí na dialógoch prednášaných hercami. V súvislosti so skutočnou históriou ich života a kolobehu (dvoch) manželstiev a (dvoch) rozvodov pôsobí pomerne ironicky sledovať Liz Tayler a Richarda Burtona v guľometnej paľbe narážok a urážok prekladaných alkoholom. Sám Albee pôvodne neprejavoval prílišné nadšenie – vtedy 34 ročná Elizabeth Taylor len tri roky predtým hrala krásnu kráľovnú Nílu v Mankiewiczovej Kleopatre (spolu s Burtonom ako Marcom Antoniom). Zrazu mala hrať minimálne o desať rokov staršiu postavu, ktorá navyše nemala byť krásna. Naopak, mala byť úbohá. V tom čase to znelo priam neuveriteľne. Už prvé zábery však Albeeho presvedčili o správnosti Nicholsovej voľby. Ich herecké prejavy, ako aj Georga Segala a Sandy Denis, sú suverénne, presvedčivé. Presné. Vystihujú ako expresívnosť filmu, tak i v podstate fragilitu postáv bez prehrávania.

Rozohranie postáv je v každom prípade uľahčené tým, že už Albeeho hra stavia na dobre a plnokrvne napísaných postavách. Ani jeden z charakterov nie je taký, akým sa javí pri svojom vstupe do deja. Minimálne v jednom momente sa odhalí iným spôsobom, čo, v konečnom dôsledku, bolo účelom „spoločenských hier“. Zaujímavé je, že aj samotné postavy sú, rovnako ako ich výpovede, postihnuté ambivalenciou – špeciálne pri Georgeovi a Marthe divák nikdy nevie, kedy niečo predstierajú a kedy ukazujú svoje „ja“.