V AKO VENDETTA

V ako Varovanie

O sile Moorových diel možno svedčí i fakt, že ich filmové adaptácie veľkú slávu nepobrali. Na príbehu o Jackovi Rozparovačovi Z pekla si pošramotil povesť Johnny Depp, no a príšernosť skrytá za titul LXG v podstate zobrala všetku chuť do hrania zase Seanovi Connerymu. To je prvý dôvod na rozumnú dávku rešpektu a obáv.

Rovnako treba uviesť, že pôvodný komiks je všetko možné, len nie rýchlo odsýpajúci príbeh. Jeho rozvláčnosť je daná čiastočne aj tým, že sa vtedy Moore ešte len "učil", ako robiť veci naozaj kompaktne. Samotná podstata príbehu (a jej veľký pôvab) je v zvláštnej štruktúre, kde sa dbá skôr na atmosféru (plnú dlhých monológov, veršov a citácii) ako na ľúbivú dynamiku. Tá trocha akcie, je podávaná skôr s dôrazom na paradox k slovám a hranie sa na schovávačku s čitateľom. Povedané jednoducho: žiadne Žvuung!!! Žuch! Beng! á la Superman, ale zložitá skladba obrazov, slov a skrytých významov. V prípade, že niečo takéto sa chce preniesť na plátno, je čas pre druhú dávku rešpektu, možno jemne preloženú panikou.

Do tretice treba spomenúť bratov Wachovských. Ich Matrixom vybudovanému menu asi vďačíme za to, že Vendetta dostala celuloidovú podobu, na druhú stranu akékoľvek očakávanie rýchlej a efektnej kaskády akcie je (už aj vzhľadom na predošlé riadky) nezmyselné. Stále sa nebojíte? Tak poďme na to!

V ako Vladov pohľad

Vendetta debutujúceho režiséra Jamesa McTeigue-a (asistent réžie pri filmoch Smrtihlav, Matrix) je pomerne pomalým filmom s minimom akcie. Efektné nastolenie základnej témy si pomáha akýmsi flashbackom, ale dokáže veľmi rýchlo (hoci za cenu určitých úprav) zorientovať diváka v problematike a ponúknuť mu silný motivačný háčik – krásnu E-Vey (asi najkrajší adaptačný moment filmu) v podaní Natalie Portman a príchod V s hlasom Huga „Smitha“ Weavinga.

Približne do polovice filmu sa všetko deje tak ako má, no vyberavejšiemu oku stále viac začína chýbať výraznejšia práca kamery. S výnimkou úvodného obrazového prepojenia Evey a V a kúpacej scény Prothera, je zvyšok snímky veľmi „bežný“. Záverečnú masovú scénu kvôli ktorej sa robila odstávka Trafalgar Square považujem obrazovo za vyslovene odfláknutú. Vplyv Wachovských na svojho bývalého asistenta, je však zrejmý a v niektorých strihoch obrazu na hudbu (najmä prvá akcia) cítiť (v dobrom) Matrix.

Nutnosť udržať kompaktnosť filmu viedla jeho autorov k výraznému zrýchleniu resp. zjednodušeniu filmu, ktoré sa však ani tak neprejavilo na dejovej línii (tá je v podstate pomerne jednoduchá), ale skôr na jej významových líniách. Väčšina postáv je sploštená, no výraznejšie to ublížilo iba jednej – žiaľ veľmi dôležitej. Natalie Portman je, podľa mňa, vo svojej úlohe zmätená, nepresvedčivá a stratená. Keď si spomeniem na jej úžasnú postavu z Na dotyk a poloprázdnu Amidalu je asi jasné, ktorou cestou by mala v budúcnosti pokračovať.

Najpresvedčivejší výkon podal hlas Huga Weavinga, ktorý nielen svojou čiastočne „agentskou“ moduláciou fungoval. Celkové filmové vyznenie tak u mňa kolíše a nedokáže sa udržať po celý čas v top forme.