LIBERTINE |
LIBERTINE |
Johnny Depp sa stáva novodobou hereckou ikonou. Jeho úlohy postupne nadobúdajú podobu akejsi štúdie skvelej empatie a presvedčivého herectva. Opäť raz sa o tom môžete presvedčiť na vlastné oči.
Osobne som vždy veľmi rád, keď sa dejiny, obzvlášť stredovek, ukazujú aj inak ako výpravný kostýmový svet farieb a pekných ľudí. Vtedy mám skutočný pocit, že môžem precítiť strasti doby napr. s hygienou a zdravím. Libertin, našťastie, patrí k tým filmom (podobne ako napr. Kráľovná Margot), ktoré pomerne verne zobrazujú epochu 17. storočia. Blato, špina, chudorľavosť a bledé tváre. Žiť v meste znamenalo byť v neustálej prítomnosti chorôb a odpadkov. V tomto je Libertine naturalistickejším protipólom svetlej a prevzdušnenej atmosféry Pýchy a predsudku, hoci, paradoxe, spolu tvoria akýsi rámec základný obraz o stave aristokratického Anglicka. (Berieme, samozrejme, do úvahy časové posuny a umeleckú licenciu.)
Nachádzame sa v Anglicku, polovici 17. storočia, v období vlády kráľa Karola II.. Stuartovský rod pomaly na anglickom tróne končí. Anglicko sa stále otriasa v neistote súboja medzi panovníkom a parlamentom. Len nedávno si vysúšalo „experiment“ - republiku (aj s obligátnou popravou panovníka, Karola I., na úvod). Len nedávno v mene viery vraždili najskôr katolíkov a potom protestantov. Toto je pár faktov, ktoré sa z filmu (žiaľ) nedozviete. Centrom záujmu jeho tvorcov je o dosť užší priestor: len dvor Karola II. s jeho enfant terrible Johnom Wilmotom, druhým grófom z Rochestru. Sľubný mladík so záľubou vo veršoch bol považovaný za jeden z najbystrejších mozgov doby. Žiaľ, jeho vrodený nihilizmus, záľuba v alkohole a v ženách z neho urobili bohéma, ktorý, zrkadliac morálku reštaurovanej monarchie, čoraz väčšmi krivil sám seba. Prečo mu venovať pozornosť, keď máme prekliatych básnikov? Pretože aj on tvoril. V čoraz zriedkavejších svetlých momentoch jeho dní a nocí sa John Wilmot venoval svojej najväčšej láske: divadlu.
Hneď na úvod filmu nás John Wilmot ústami Deppa ubezpečí, že ho nebudeme mať radi. Na vnútornej rozpornosti záujmu o postavu, ktorú vlastne nemáme mať radi, je celý film tak trochu postavený. Príbeh búrliváka, ktorého jeho intelekt a povaha hendikepovali ako ľudskú bytosť a zredukovali ho na pôžitkárskeho cynika, sa v mojich očiach náladou pohyboval kdesi medzi Nebezpečnými známosťami a Amadeom. Nedosahoval však kvality ani jedného z nich, no nemôžem ani povedať, že by nejako strácal dych.
Dôvod toho, že nestráca dych, je evidentný. Výborné herecké výkony, zmyselnosť (nie však explicitný sex) a osobná tragédia muža, ktorý nestojí o náš súcit. Okrem Johnnyho Deppa a Johna Malkovicha, ktorý si vychutnal príbeh tentokrát z opačnej strany, stojí za zmienku aj rad ďalších hercov. Niektorých z nich ste mohli vidieť aj v už spomínanej Pýche a predsudku. Za všetkých spomeniem Rosemund Pike.
Dôvod, pre ktorý film nedosahuje v mojich očiach vyšších kvalít, je, naopak, už ťažie preložiteľný z pocitov na slová. No ale skúsme: V prvom rade je to zjavná divadelnosť projektu. Bez ohľadu na (ne)znalosť pozadia tohto filmu (ide o úspešný divadelný projekt s Malkovichom v hlavnej úlohe) neunikne prísne rozdelenie filmu do výstupov, ktoré sú najmä silnými dialógmi resp. monológmi. Silné a postavy a ich presné repliky však, zdá sa, potrebujú osobný kontakt s divákom. Na plátne vyznievajú trochu chladne. Druhým momentom je celková „zásadnosť“ problému. Nemôžem si pomôcť, ale záver s grófovou rečou „za kráľa“ mi prišiel ako snaha urobiť za každú cenu čosi veľké. Wilmotov dosah na ľudské dejiny nedorástol veľkosť Shakespeara (toto porovnanie vychádza priamo z filmu) a jeho naťahovanie mi prišlo trochu zbytočné a neetické. Veľkosť druhého grófa z Rochestru pravdepodobne nestála a nikdy nebude stáť na onej záverečnej reči. Stála na slobode ducha, čo je niečo, čo možno obdivovať, kritizovať, diskutovať. Rozhodne netreba za ňu dávať zbytočné bodky.
Libertine je zvláštny film. Film, ktorý vám nespríjemní večer, ale zároveň vám zaručí, že budete mať celú stopáž čo pozerať a s čím sa vnútorne konfrontovať. Ak neodídete z kina predčasne (moji susedia odišli), znamená to, že buď zaspíte pri čomkoľvek, alebo dokážete nadviazať dialóg a vnútorne diskutovať na tému slobody. A to dnes ponúka len málo filmov. Navyše, za týmto „malým zázrakom“ stojí reklamný klipár Laurence Dunmore, ktorý dokázal formálne harmonicky spojiť klasika Michaela Nymana (hudba) so svojím videním pohyblivých obrázkov. Minimálne bodík navyše za to :) .
Libertine (UK, 2004, 114 min.)
Réžia: Laurence Dunmore. Scenár: Stephen Jeffreys. Kamera: Alexander Melman. Hudba: Michael Nyman. Hrajú: Johnny Depp, Richard Coyle, Rupert Friend, Susie Gossling Valerio, Tom Hollander, Cara Horgan