|
KRÍŽNIK POŤOMKIN - PROJEKT 100 |
KRÍŽNIK POŤOMKIN - PROJEKT 100 |
Cárske Rusko na prelome storočí v demokratizačnom procese výrazne zaostávalo za krajinami západnej Európy. Snaha Mikuláša II. o upevnenie samoderžavia narážala na nedostatočne organizovaný odpor opozície. Silnela aktivita malých radikálnych hnutí. Neskoré zrušenie nevoľníctva, navyše nedôsledne zavedené do praxe, spolu so zlou úrodou bolo príčinou zlej životnej situácie roľníkov. Rozrastajúci sa proletariát sa postupne stával kľúčovou spoločenskou triedou, zatiaľ mu však prináležali iba minimálne práva. Cárske vojská zatiaľ bojovali s Japonskom o vplyv nad severovýchodnou Áziou. Brutálny vojenský zákrok proti pokojnému sprievodu v januári 1905 v St. Peterburgu, známy ako Krvavá nedeľa, odštartoval živelnú revolúciu. Tá sa síce skončila neúspechom, no odhalila krehkosť cárovej samovlády, rozšírila myšlienky liberalizmu i socializmu medzi masy a v istom zmysle pripravila cestu pre Októbrovú revolúciu.
Pri príležitosti dvadsiateho výročia revolúcie 1905 Goskino zadalo pätici režisérov úlohu, nakrútiť film o tejto historickej udalosti. Medzi nimi bol aj Sergej Michajlovič Ejzenštejn. Tvorca, ktorý začínal v revolučnom avantgardnom divadle Proletkult. Jeho teoretický i praktický záujem však čoraz väčšmi smeroval k filmu. Ejzenštejn, očarený majstrovskými dielami amerického režiséra D. W. Griffitha, použil filmovú projekciu na scéne Proletkultu a neskôr nakrútil film Štrajk (1924), v ktorom uplatnil svoju teoretickú koncepciu „montáže atrakciónov“. V duchu dialektickej filozofie usiloval o ideologické pôsobenie na diváka, prostredníctvom spájania kontrastných, emocionálne útočných záberov. V Krížniku Poťomkin, filmovej óde na revolučné udalosti roku 1905, doviedol Ejzenštejn túto koncepciu k dokonalosti. Z rozsiahlej pôvodnej verzie scenára Niny Agadžanovej použil režisér iba zlomok, popisujúci vzburu posádky na krížniku Knieža Poťomkin Tauridský z júna 1905.
|
Filmová rekonštrukcia tejto skutočnej udalosti je rozdelená na päť častí, kompozične sa približuje členeniu antickej drámy. Jednotlivé „dejstvá“ nesú názvy, kondenzujúce ich dej. Istou formou aplikovania princípu kontrapunktu sú zvraty, obsiahnuté v každej z piatich častí filmu. Útlak sa mení na vzburu, trúchlenie na protest, pokoj na násilie, očakávanie boja na triumf bez jediného výstrelu. Cieľavedomé stupňovanie emócií si berie za cieľ jediné – vyvolať v divákovi nadšenie z revolúcie. Dôkazom propagandistickej sily filmu Krížnik Poťomkin boli podráždené reakcie západoeurópskych krajín pri jeho uvedení. Nespočetné cenzorské zásahy a zákazy odhalili citlivosť na ideologický náboj Ejzenštejnovho diela aj v priestore mimo Sovietskeho zväzu. Ideologické pôsobenie bolo prvotným motívom jeho ranej filmovej tvorby. Propaganda v jeho podaní však neznamenala prekrúcanie faktov, ale skôr ich emocionálne zafarbovanie. V Poťomkinovi je kľúčové stotožnenie sa diváka s kolektívnym hrdinom, o ktoré sa režisér pokúša sebe vlastnými prostriedkami.
Rozbúrené more v úvodnej sekvencii – metaforu revolúcie striedajú výjavy z vojenskej lode. Zlé životné podmienky námorníkov, reprezentované červivým mäsom vyústia do protestu. Po tom, čo stráže odmietnu popraviť rebelujúcich námorníkov, dochádza k vzbure. Dôstojníci končia vyhodení cez palubu. Telo námorníka Vakulinčuka, zabitého počas nepokojov, vyvolá v Odeskom prístave demonštráciu miestnych obyvateľov, sympatizujúcich so vzbúrencami. Nasleduje legendárna scéna na schodoch, v ktorej cárske vojsko krvavo rozoženie zhromaždený dav. Krížnik odpovedá paľbou na budovu opery – armádnu centrálu. Vzbúrení námorníci sa plavia v ústrety cárskej eskadre. K boju nedôjde, keďže posádka eskadry odmietne strieľať. Tam, kde Ejzenštejnov film končí, historické udalosti pochopiteľne pokračovali. Krížnik sa doplavil k rumunskému pobrežiu, kde však nenašiel podporu. Časť posádky čakal okamžitý návrat do vlasti a väzenie, ostatní sa vrátili až po revolúcii v roku 1917.
|
Okrem inovácii, ktoré Ejzenštejn v podobe špecifického chápania montáže priniesol do filmovej reči, oplýva jeho najznámejšie dielo aj inými kvalitami. Prejavuje sa tu režisérov cit pre komponovanie mizanscény. Dokonalá je práca s nehercami, obsadzovanými podľa fyziognómie, určujúcej príslušnosť k určitému ľudskému typu. V davových scénach dokáže režisér vnútorným pohybom záberu vyjadriť vzájomné vzťahy medzi skupinami postáv, navyše tak umocňuje dramatickosť a napätie. Ejzenštejnov dvorný kameraman Eduard Tisse zaujímavo pracuje s kompozíciou a osvetlením. Obraz sprevádza burácajúca hudba Nikolaja Krjukova.
Uvedenie filmu Krížnik Poťomkin v rámci dvanásteho ročníka PROJEKTu 100 je podnetom na zoznámenie sa s jedným z najvplyvnejších diel svetovej kinematografie a pre tých, ktorí ho už poznajú, je to jedinečná príležitosť vychutnať si ho na plátne kina. Takto to Krížniku Poťomkin svedčí najviac. Aj v súvislosti s problematickým politickým vyznením filmu platí, že najlepšie je ho vidieť na vlastné oči a vytvoriť si naň svoj názor.
Bronenosec Potjomkin (Rusko, 1925, 75 min.)
Réžia: Sergej Michajlovič Ejzenštejn. Scenár: Nina Agadzhanova, Sergei M. Eisenstein. Kamera: Vladimir Popov, Eduard Tisse. Hudba: Vladimir Heifetz, Nikolai Kryukov. Hrajú: Aleksandr Antonov, Vladimir Barsky, Grigori Aleksandrov, Ivan Bobrov, Mikhail Gomorov, Aleksandr Levshin.
