GHOST RIDER

Johnny Blaze je motorkár milujúci šialenú jazdu a kaskadérske kúsky. V minulosti sa však spriahol s diablom a podpísal s ním zmluvu, aby mohol chrániť dve milované osoby – svojho otca a svoju lásku Roxanne (Eva Mendes). Lenže čas plynie a zmluva začína nadobúdať na dôležitosti, Mefistofeles vytvára jeho alter ego menom Ghost Rider, ktorý má v podobe jazdca s horiacou hlavou na ťažkotonážnej mašine bojovať proti štvorici prízrakov resp. ťažko identifikovateľných nepriateľov, ktorým sa neprirodzene menia rôzne časti tela a spočiatku vyzerajú byť úplne nesmrteľní (a námatkovo mi pripomínajú zopár upírskych záporákov z Kráľovnej prekliatych kombinovaných s niektorými zloduchmi z Bladea). Boj Ghost Ridera proti štvorici je nevyhnutný, pretože svet sa ocitá na prahu príchodu apokalypsy a jedine Johnny Blaze alias horiaca lebka ho môže odvrátiť...

Hoci režisér Mark Steven Johnson slušne previedol na plátno Daredevila, pri Ghost Riderovi takú šťastnú ruku nemal. Resp. ostáva pri celej bolestivej dlhočiznej fáze vzniku otázne, koľko z výsledného diela mohol ovplyvniť on sám. Ostaňme pri alternatíve, že jeho slovo pri tvorbe bolo dostatočne veľké, keď je podpísaný aj pod scenárom a rýchlo zistime, prečo Ghost Rider nefunguje tak, ako by mohol.

Ghost Rider je už pri prvom pohľade na scenár vyznačujúci sa menšou mierou akcie v prvej polovici snímky, krásnym exemplárom úvodného titulu do potenciálnej filmovej série. V praxi to znamená asi toľko, že nás čaká kopa backgroundových scén, spomienky na detstvo, dôvody či postupný vznik superhrdinu a zároveň aj fakt, že veľa efektov nás v prvej hodine nečaká. Je veľmi potrebné, aby vás zaujal hrdina natoľko, aby ste s ním absolvovali jeho zrod a príliš sa nenudili a každý film ponúka inú cestu – napríklad X-Men explanáciu postáv za niekoľko desaťročí a ich cestu do prítomnosti. Spider-Man prostredie strednej školy, meniacu sa platonickú lásku na vážnejšie city a preslnený New York. Dokonca aj Daredevil dokázal upútať – špinou a sugesciou Hell’s Kitchen, kde sa ťažko vyrastá, keď vás vychováva ulica (a tobôž, keď máte to nešťastie a stratíte zrak). Ghost Rider je na rozdiel od Daredevila síce iba o 15 minút dlhší, ale vo výsledku sa zdá rozdiel aspoň polhodinový. A čo je horšie, prvá polovica, resp. entré do hrdinovho sveta je nemastné-neslané. Pozícia motorkárskeho hrdinstva je málo efektná a snaha o určitú diabolskú temnotu tiež nevychádza úplne na výbornú, nehovoriac o výrazne patetickej detskej a neskôr aj dospelej subtémy lásky. Škoda.

Je celkom možné, že túto slabučkú hodinku si uvedomili aj samotní tvorcovia, no už bolo neskoro na opätovné pretáčanie. A tak prehodili do druhej polovici výhybku na poriadne odlišnú koľaj (asi ako zo štyridsaťročnej lokálky na moderné TGV), a tak druhá hodina filmu obsahuje viac Ghost Ridera, menej minulosti, viac prítomnosti, veľa akcie s rôznorodou kvalitou efektov a napokon aj pomrkávanie do budúcnosti a možného vzniku ďalšieho dielu v rámci rodiacej sa filmovej série. To znamená, že zrazu sa musia zapojiť do akcie až štyria záporáci (ich počet je nepríjemne vysoký a zakomponovanie dosť zbrklé) a Ghost Riderovi poriadne zavariť, no ten sa už nemôže vrátiť späť, a tak musí a chce bojovať. A možno sa napokon zmení aj vo vnútri a nebude sebecky bojovať za osoby, ktoré miluje, ale za všetkých nevinných. Aj hrdinovia s alter egom horiacej lebky môžu mať, holt, ušľachtilé ciele...

Premrštená stopáž a výrazne odlišné polovice sú dôvodom pre nekonzistentnosť celého filmu. Daredevil sa odohrával v jednom duchu, trval cca 90 minút a stačilo to. Mal dobrú atmosféru vyhovujúcu svetu hrdinu i divákom. Ghost Rider také nič nemá – je naťahovaný, tlačí zbytočne na pílu, kde nemusí (úmorné vysvetľovanie budúcnosti a dávanie šance láske), prechod v polovici filmu je príliš tvrdý a snaha o vykreslenie hororovo-westernovej atmosféry vôbec nevychádza. Rovnako ani zahrnutie príliš veľkého množstva zloduchov či márny pokus o vážnu temnotu a la Vrana. Viaceré akčné scény i efekty sú poskladané tak, že sa jednoducho budete baviť a zo srdca rehotať, aký patetický môže byť vlastne komiks, ak sa berie príliš vážne. TOTO je krásny exemplár, pri ktorom sa niekto rozhodol urobiť z komiksu pomaly najvážnejší film roka... Pôsobí to nechtiac smiešne.