SÓLOKAPOR

Joe Strombel, anglický (super)novinár sa po svojej smrti plaví na rieke Styx do podsvetia a na lodi stretáva sekretárku váženého anglického občana Petera Lymana (Hugh Jackman), ktorá bola otrávená, lebo mala určité podozrenie o Peterovi, že je tarotový zabijak. Pre Joa je táto informácia sólokaprom, po ktorom treba ísť. Jediný problém je len v tom, že je po smrti. Preto sa rozhodne uniknúť smrti a poskytnúť informáciu nejakému živému novinárovi. Zjaví sa počas kúzelníckeho predstavenia mladej začínajúcej novinárke Sondre Pransky (Scarlett Johansson). Táto informácia spolu s túžbou stať sa dobrou novinárkou umocňuje jej angažovanie v prípade tarotového vraha. S vymyslenou identitou sa rozhodne zoznámiť s potenciálnym vrahom. Vzťah, ktorý sa medzi nimi rozvinie, však značne skomplikuje jej vyšetrovanie.

Woody Allen konštruuje príbeh na báze archetypálnej schémy detektívnej komédie. V ničom nevybočuje a takisto nič nové do tohto žánru nepridáva. Po Match pointe ide opäť o typického Allena, ktorý na pozadí detektívneho príbehu rozohráva pre neho tak špecifický druh humoru, obsiahnutý v „dialógovom ping-pongu“ medzi ním a hlavnou protagonistkou. Tento štýl humoru pre mňa ostáva spätý so sedemdesiatymi rokmi, kedy vznikli Woodyho najlepšie diela (Annie Hall, Manhattan), takže v súčasnosti môžeme hovoriť o istom druhu anachronizmu, ktorý nedokáže „Allenovského diváka“ ničím novým prekvapiť, no bohužiaľ ani zaujať.

Americký autor našiel novú ženskú tvár pre svoje filmy. Po Diane Keaton a Mii Farow sa v jeho dielach začína presadzovať Scarlett Johansson. Po „vážnom“ parte v predchádzajúcom filme, sa teraz predstavuje v úlohe naivnej mladej novinárky, aj keď väčšinu filmu vystupuje ako dcéra fiktívneho amerického boháča, v skutočnosti obyčajného eskamotéra Splendiniho (W. Allen). Najmä v tomto ich vzájomnom vzťahu môžeme najlepšie vidieť spomínanú variáciu predošlých diel. Hugh Jacman, ktorý hrá namysleného aristokrata, snáď zabudol na svoje predchádzajúce nevydarené herecké predstavenia, pretože dobre dopĺňa hlavnú predstaviteľku. No a nakoniec Woody Allen. Ako obvykle je v jeho osobe koncentrovaná frustrácia, neuróza ako aj iné nervové tiky. Proste starý  „dobrý“ , vždy nespokojný Allen. 

Odhliadnuc od dobrých hereckých výkonov môžeme Sólokapra považovať len za ďalší tradičný, dobre remeselne spravený Allenovský film. Pre tento opus by sa však hodilo aj pomenovanie synkretická fraška, vytvorená respektíve poskladaná z predošlých autorových snímok. Nejde ani tak o samotný dej ako o dialógy, ktoré na seba autor „šije“. V jeho podaní už nejde o humor ako skôr o trápnosť. Zlučovacia mutácia vtipov zakomplexovaného, frustrovaného starčeka, na ktorých si založil slávu, už dávno nie je v kurze. Na jeden vydarený vtip pripadá päť nevydarených. Osobne mám pocit, akoby sa mu minuli nápady (netvrdím, že ich bolo málo), a preto sa utieka k recyklovaniu starých. 

Nakrútiť jeden film ročne, k nemu si napísať scenár a v niektorom si poprípade zahrať, určite vzbudzuje rešpekt. Menej je však niekedy viac, a preto by možno nebolo na škodu, keby obmedzil kvantitu a venoval sa viac kvalite. Počas dlhého obdobia svojej kariéry Allen stratil, ale určite aj našiel mnohých prívržencov. Tí, ktorí ešte nemali možnosť spoznať jeho humor, majú jedinečnú možnosť, pretože v Sólokaprovi ide predovšetkým oň.

Scoop (UK/USA, 2006, 96 min.)
Réžia: Woody Allen. Scenár: Woody Allen. Kamera: Remi Adefarasin. Hudba: Edvard Grieg, Peter Iľjič Čajkovskij, Johann Strauss ml., Aram Chačaturjan – úryvky zo skladieb. Hrajú: Woody Allen, Hugh Jackman, Scarlett Johansson, Ian McShane, Charles Dance, Romola Garai