|
KNIHA REKORDOV ŠUTKY |
KNIHA REKORDOV ŠUTKY |
Na úvod chcem pre istotu objasniť, že časté používanie označenia “cigán“ v nasledujúcej recenzii, nie je prejavom rasizmu. Na Balkáne sa však politicky korektný termín “róm“ príliš nevyskytuje a nestretnete sa s ním ani v kinosále počas premietania Knihy rekordov Šutky.
„Cigáni nepotrebujú štát, lebo cigánom patrí celý svet.“
Tak konštatuje postava rozprávača v dokumentárnom filme, ktorému sa podarilo pretlačiť sa až do slovenských kinosál. V poslednom čase máme možnosť stretávať sa s dokumentárnym žánrom častejšie aj v bežnej distribúcii, no napriek tomu ide v našich kinách o stále minoritnú záležitosť. Knihe rekordov Šutky sa to možno podarilo aj vďaka úspechom hraných filmov reflektujúcich tematiku spôsobu života balkánskych cigánov. Veď sú takmer vždy plné hudby, pekne farebné, a hlavné postavy v nich zažívajú väčšinou bláznivé dobrodružstvá s presným pomerom iracionality a miernej infantilnosti. Prečo by teda nemohol byť úspešný aj film dokumentárny, ktorý by sa zameral na rovnakú societu, sledujúc ju v jej prirodzenom prostredí? Svojim spôsobom „Kusturica goes real“?
|
|
Šutka - pokiaľ možno dôverovať rozprávačovi, miestnemu rybárovi – je najväčšia cigánska osada na celom Balkáne. Ako prvý obyvateľ je nám predstavený miestny derviš, ktorý dopodrobna vysvetlí, čo je jeho poslaním (síce chrániť ľudí pre zlými džinmi) a skromne dodá (a niekoľko krát zopakuje), že práve on je tým najlepším dervišom v celej Šutke – teda šampiónom. A navyše dokáže vaše telo rozložiť na atómy a znovu poskladať na vami zvolenom mieste. Nasleduje letecký záber, aby si divák uvedomil, aká je Šutka vlastne veľká a hor sa do ulíc, loviť rekordmanov v akejkoľvek, bárs aj neexistujúcej disciplíne.
A Šutka skutočne ponúka rekordmanov akých inde na svete budeme iba ťažko hľadať. Rozprávač predstavuje divákom postupne po dávkach nových a nových šampiónov: profesionálnych spevákov pôsobiacich výlučne na území Šutky, fajnšmekrov a zberateľov pirátskych nahrávok tureckých hviezd, a na svoje si prídu aj priaznivci upírov a ich premožiteľov. Všetci sú si rodina a tak sú najbežnejšie oslovenia strýko, ujo a podobne. Iba hviezdy folku sú bez "titulu". Všetko je live, a úplne bezprostredné. Do určitej miery aj vierohodné. Našťastie sa autori nesnažili o žiadnu idealizáciu, všetko je zobrazované bez autocenzúry, veď v Šutke je to bežné. Väčšina dospelého obyvateľstva je na podpore a tak si kráti voľné chvíle ako len vie. Väčšinou sa zachovávajú tradície. Psie a husie zápasy sú na dennom poriadku, tí čo vedia - spievajú alebo hrajú, tí čo nie - boxujú, a tí čo neboxujú - fetujú.
|
|
Čo je však výnimočné na Knihe rekordov Šutky? Dokument (aj keď o miere dokumentárnosti sa dá polemizovať, na základe okato inscenovaných a afektovaných vsuviek) o živote balkánskych cigánov, nie je práve typ filmu, aký ťahá húfy ľudí do kina. Snímka režiséra Aleksandara Manića sa snaží ťažiť z nedostatkov a neduhov svojich protagonistov. Protagonistov od prírody fotogenických a predvádzania chtivých, ktorí sa radi pochvália aj tým, čím by radšej nemali. Kdekoľvek sa tvorcovia postavili hneď sa okolo nich vytvoril zvedavý hlučný dav a mali teda možnosť vyberať si z ponúkaných historiek. Stavili pritom na motívy, ktoré v sebe nesú istú mieru komiky. Forma, ktorá by v podstate mohla bez problémov fungovať a baviť publikum, však v tomto prípade bohužiaľ nefunguje. Film je totiž príliš rozvláčny, zbytočne popisný a aj vtipných momentov je ako šafránu. Výsledkom je, že miesta, ktoré majú (a chcú) byť vtipné, nie sú vypointované a vyznievajú buď do prázdna, alebo sú úplne trápne (v horšom prípade surové). A celé kino je ticho. (Možnosť vidieť film na filmovom festivale, však môže zmeniť výsledné hodnotenie. Iná atmosféra, iní ľudia... toto bežné kino, či multiplex neponúka).
Počas celej projekcie som sa naozaj zasmial asi 3 krát, čo je na skoro 80 minútový film žalostne málo. Plynulosť narúša nevyvážené tempo, ktoré sa mení často a úplne bezdôvodne, aj už vyššie spomínané inscenované vsuvky. Výsledným produktom je nudný filmový „rodinný album“ cigánskej osady, v ktorej si každý obyvateľ pripisuje na účet prvenstvo v akejkoľvek športovej, umeleckej, alebo spirituálnej disciplíne. Celá obrazová stopa je doplnená soundtrackom, neprekračujúcim hranicu priemernosti a občas prerušeným naivným a trápnym komentárom rozprávača. A keďže bola na blízku kamera, dozvie sa to celý svet.
The Shutka Book of Records (Srbsko/Čierna Hora/ČR/Fínsko, 2005, 79 min.)
Réžia: Aleksandar Manić. Scenár: Aleksandar Manić. Kamera: Dominik Miškovský. Hudba: Ivana Davidová, Aleksandar Manić. Hrajú: Barjam Severdžan a obyvatelia Šutky
