ZODIAC

Len prednedávnom som v recenzii poukazoval na obojakosť určitého spôsobu spracovania skutočnej látky prostredníctvom média filmu, a už tam som sa odvolával na vyššiu kvalitu Fincherovho filmu. Aj v tomto prípade vychádzajú autor scenára James Vanderbilt a Fincher z dôveryhodných zdrojov. Ako základ pre film poslúžili dve knihy Roberta Graysmitha – Zodiac (v roku 1986 sa stala bestsellerom) a Zodiac Unmasked (z roku 2002)1. Okrem toho, ako ste si mohli prečítať už v preview, Fincher sa spolu s producentom Bradom Fischerom pustili do pátrania a vychádzali z policajných správ. Toto všetko by však nebolo nijako zaujímavé, keby Fincher nedokázal nájsť vhodnú formu, ako látku spracovať. V nasledujúcich riadkoch sa pokúsim ukázať, že v hľadaní bol úspešný, čoho najlepším dôkazom je výsledok jeho niekoľkoročnej práce – samotný film.

Ako som už spomenul, prípad (a tým pádom aj dej filmu) sa začal na konci šesťdesiatych rokov a tiahol sa naprieč dekádami. Počas tohto obdobia sa menilo tempo udalostí: na začiatku hektické vyšetrovanie postupne strácalo na dynamike, aby sa neskôr opäť vyburcovalo a tak ďalej. Skrátka, Zodiac sa s políciou a novinármi zahrával, zdá sa, ako sa mu žiadalo. Napriek tejto skutočnosti je zaujímavé sledovať, akú stratégiu rozprávania volí Fincher. Tempo rozprávania sa nemení od úvodných záberov až po záverečné minúty. Akoby sme sledovali dve jednoznačne odčlenené roviny: príbeh sa vyvíja svojím tempom, no rozprávanie plynie akoby nezávisle od neho. Jednotlivé scény sú precízne vystavané a gradované, zdanlivo uzavreté, no napriek tomu nemožno naráciu v tomto prípade označiť za epizodickú. Veľký podiel má na tomto momente strih: kombinácia zatmievačiek a ostrých strihov je tu mimoriadne efektívna. Oba postupy slúžia na prechod medzi jednotlivými scénami, vynikajúco sa dopĺňajú a rytmizujú rozprávanie. K tomu sa pridáva, v istom zmysle tiež ako prostriedok spájania dvoch scén, aj sofistikovaná práca s kamerou (švenky, jazdy, transfokácia...). 

Uveďme si konkrétne príklady. Počas scény v kine opúšťa Toschi v istom momente sálu. Vstane z kresla, nasleduje ostrý strih a nasledujúci záber nám odhalí Graysmitha sediaceho o pár sedadiel ďalej v tom istom rade. Graysmith nasleduje Toschiho von, nadviažu konverzáciu o prípade (ide o prvé priame stretnutie týchto dvoch postáv). Scéna sa následne končí zatmievačkou, akoby uzatvárala určitú epizódu. V tomto momente navyše môžeme vidieť, ako Fincher akcentuje silné momenty: ešte pred zatmievačkou, už keď Toschi poodíde od Graysmitha, vidíme k Robertovi prichádzať jeho partnerku Melanie (Chloë Sevigny). Fincher zdôrazňuje „nevýraznosť“ tohto motívu, keď Melanie akoby kráčala do tmy zatmievačky. A spomeňme ešte jednu scénu, v ktorej sa spája ostrý strih s pohybom kamery a mimoriadne vhodne sa dopĺňajú. Toschi sa aj po rokoch vracia na miesto, kde Zodiac zabil taxikára. V jednej zo scén venujúcich sa tomuto návratu sledujeme Toschiho sedieť v aute počas bieleho dňa. Ako začne odchádzať, kamera pomocou švenku sleduje pohyb jeho auta a odhalí z opačného smeru prichádzať taxík, z ktorého vystúpi Graysmith. Obsah scény sa takpovediac celkom mení, už nesledujeme Toschiho, ale Graysmitha. A podobných príkladov by sme mohli nájsť viac. Prizrime sa však iným pozoruhodným momentom snímky.

Medzi ne nepochybne patria postavy, najmä ústredné trio – Graysmith, Avery, Toschi. Fincher sa nijakým spôsobom nevenuje ich psychologizácii. Ich konanie a akcie sú nám prezentované vždy v priamej spojitosti s prípadom: akoby boli determinované nie vnútorným prežívaním postáv, ale vonkajšími vplyvmi. V istom zmysle sú tieto postavy depsychologizované: nedokážeme povedať, aké sú psychologické profily postáv, akými boli pred začiatkom prípadu. Vývoj, ktorým v rámci prípadu prechádzajú je, dá sa povedať, autonómny, jeho „predohra“ nie je prezentovaná. V príbehu nenachádzame nič, vzhľadom na čo by sme charaktery trojice mohli pomeriavať, o ich minulosti máme iba útržkovité (v prípade Graysmitha – je rozvedený, má deti...) alebo žiadne (Avery, Toschi) informácie.