FAST FOOD NATION

Fast Food Nation pozostáva z viacerých línií, pričom všetky sa zbiehajú k jednému centru: fiktívnej sieti fast foodov Mickey´s a ich nového produktu s príznačným názvom – Big One (preložiteľné ako „veľká jednotka“). Jednotlivé línie predstavujú postavy spojené s Mickey´s na rôznych úrovniach – manažéra, ktorý pátra po príčinách výskytu baktérií v hamburgeroch, mexických emigrantov pracujúcich v nie príliš príjemných podmienkach na „spriaznenom“ bitúnku či dospievajúcu mládež zamestnanú v lokálnych pobočkách siete. V žiadnom prípade nemožno hovoriť o bezprostrednom dokumentaristickom zaznamenávaní týchto postáv a ich aktivít. Princípy investigatívnej dokumentaristiky sú nahradzované inscenovaním jednotlivých akcií, postavy sú stvárnené (viac či menej) známymi hercami.

Plusom filmu je, že nemaskuje svoju „agitačnú“ povahu. Téma kritiky systému, v ktorom úbohí Mexičania musia brať drogy, aby ustáli neznesiteľné pracovné podmienky a mládež pľuje do hamburgerov (zrejme len tak, zo srandy), je jasne čitateľná v každom momente filmu. Linklater dokonca inscenuje pokus skupiny „uvedomelých“ mladých spraviť niečo so situáciou, ktorý však končí trápnym fiaskom. Reči o revolúcii sa rozplývajú v momente, keď dobytok jednoducho „odmietne“ ponúknutú slobodu. Nie, nejde tu o rozvíjanie existencialistických úvah o „vrhnutosti do slobody“, filozofia mala svoje miesto v inom Linklaterovom filme. Ide o celkom prirodzené, uveriteľné a o to trápnejšie vyústenie nastolenej situácie. V tomto momente Linklater ironizuje naivné a pochybné aktivity namierené proti systému, ktorý sám kritizuje; pričom jeho film ostal na pol ceste medzi pokusom mládeže a jeho vlastným.

Fast Food Nation má nepochybne svoje vrcholné momenty a spomínaná scéna s pokusom oslobodiť dobytok je jedným z nich. Bohužiaľ, tie výrazne vyčnievajú nad zvyškom filmu. Viac ako systematickou a dôkladnou metódou, ktorej výsledkom by bola ucelená (a argumentačne podložená) kritika, sa film vyznačuje skôr kopením viac či menej súvisiacich scén (či dejov). Spochybniť by sa dala účasť „ikon“ typu Bruce Willis a Avril Lavigne.  Nejde o ich hranie (inscenovanie, a teda vzďaľovanie sa od reality), ale o použitie príliš typizovaných tvárí. Bruce Willis je skrátka Bruce Willis, a v tomto filme ho (takmer určite) nebudete vnímať v rámci jeho „role“. Nie je tu priestor na to, aby bol jeho charakter exponovaný a tak ostáva takpovediac „mimo“ rolu. Samotný dialóg v scéne s Willison je silný a dobre napísaný, no domnievam sa, že stráca dosť veľa (potenciálnej) emocionálnej pôsobivosti práve vďaka problematickému vnímaniu postavy stvárnenej Willisom. 

V tomto momente možno badať zaujímavý paradox, do ktorého film „upadá“. Hoci Linklater je významnou postavou nezávislého filmu (a vo svojich filmoch volí inovatívne a zaujímavé výrazové prostriedky), v tomto prípade sa uchyľuje k typickému hollywoodskemu štýlu. Dokumentaristická figúra „hovoriaca hlava“ je tu často nahradzovaná dialógom snímaným tradičným spôsobom – záber/proti záber. Silná téma je tak vyjadrená miestami príliš uhladene, nenápadne. Aj keď kritické tóny vo filme zaznievajú (najmä z deklarovaných dialógov) celkom často, nápaditejšia forma by výpovedi dopomohla podľa môjho názoru k ešte väčšej pôsobivosti. Sú tu síce odpudzujúce naturalistické zábery z bitúnku (a celkovo „drsná“ línia s Mexičanmi), no tie sa strácajú medzi množstvom nevýrazných momentov. Divákovi v pamäti len ťažko ostanú nejaké vizuálne záchytne body, ktorých by sa mohol pri „rekapitulácii“ filmu chopiť.