BOURNOVO ULTIMÁTUM |
BOURNOVO ULTIMÁTUM |
Je jednoduchšie stlačiť spúšť, než hrať na gitaru. Je jednoduchšie ničiť, než tvoriť. Zabili ženu, ktorú miloval, zničili mu život. No on sa tak ľahko nevzdáva. Muž s menom, ktorého iniciály by mnohí dekódovali ako James Bond. Jeden z „produktov“ všeobecnej medzinárodnej i vnútroštátnej a medziagentúrnej paranoje a súvisiacich preventívnych protiopatrení po skončení studenej vojny. Jason Bourne. Je späť a je len pár krokov od toho, aby si spomenul na všetko. A divák s ním.
Bournovo ultimátum je film nielen o spomienkach a spomínaní si jeho hlavného hrdinu. Spôsob, akým je vystavaný, ale aj prostredníctvom obrazových flashbackov a déja vu(s), ako i dialógov či replík totiž tak trochu testuje divácku pamäť. Tretí z troch filmov tak skutočne dotvára trilógiu a dopĺňa chýbajúce informácie k už známemu. Pamäť je tiež nástroj pre orientáciu v čase. (Aj napriek titulkom „pred..“, „o... neskôr“, obsahuje len jeden záchytný bod.) Nieže by bolo potrebné poznať oba predchádzajúce filmy naspamäť, ale čím viac si pamätáte, tým viac si užívate. Bournovo ultimátum, a vlastne celá trilógia, pracuje s protichodnosťou odvíjania sa deja a odhaľovania: čím viac sa dej chýli ku koncu, tým bližšie je Jason k momentu, kde sa to všetko začalo.
Pre stotožnenie diváka s hlavným hrdinom, jeho strácaním a hľadaním (alebo aspoň vyvolanie obdobných pocitov a vnemov) sa Bournovo ultimátum neváha uchýliť k metódam rozbíjania priestoru strihom. Divák síce vie, v ktorej časti sveta sa nachádza a aj úvodná panoráma každého z miest evokuje pocit istoty a bezpečia, no celé je to len zásterka. Jednotlivé scény, prenasledovania a úniky sú snímané v detailnejších záberoch, pričom prenasledovaný a prenasledujúci sú len málokedy ukázaní v jenom zábere a pre každého je vyhradený akurátny čas (väčšinou tak do 5 sekúnd) a ani o sekundu viac. Nevedno, odkiaľ nebezpečenstvo príde a ostáva len obdivovať Jasonove bleskové reakcie. On sám sa, vďaka tomuto efektu, občas zjavuje ako blesk z čistého neba. Súboje sú snímané v polodetailoch a detailoch, telá často zaplnia celý záber. Samotné panorámy sú tak skôr bodom pre malý oddych a často pôsobia proti svojej primárnej orientačnej funkcii a pripájajú sa k momentovo vnímaným záberom „na zemi“.
Nositeľom akčnosti a sily sa tak stáva najmä zintenzívnený zvuk úderov, krokov, dychu. A do toho Powellova hudba, ktorej gro predstavujú sláčikové nástroje (nech žije violončelo, kontrabas a elektrická bas gitara). Raz vo svojom „klasickom“ využití, inokedy krátke ťahy slákom a „bubienky“ nahrádzajú perkusie (alebo im dodávajú priestorovosť). Postupný základný rytmus mohutnie pripájaním sa ďalších nástrojov a príjemne poháňa srdečný sval k rýchlejšiemu pumpovaniu a následne spôsobuje, že dych sa stáva plytším a rýchlejším. A potom, tesne pred momentom fyzického stretu postáv, hudba stíchne, akoby z plátna niekto upozornil prítomných, že teraz sa ani nedýcha. Postupné zintenzívňovanie nie je prítomné len v jednotlivých scénach, ale nenápadne sa tiahne celým filmom.
Paranoja, neistota a klaustrofobická nervozita ovláda aj dialógové a „tiché“ party. Spomienky, vynárajúce sa čoraz častejšie z rôznych hĺbok mysle, sú akoby nahliadané z druhej strany premietacieho plátna alebo cez jemne zakalené sklo. Tváre, busty, snímané greengrasovsky roztrasenou kamerou z ruky pridávajú aj tomu „najbežnejšiemu“ rozhovoru atmosféru obáv a strachu. Film ani v dialógoch nestráca pnutie. Intimita sa miesi s utajením nad prísne tajné. Detailné zábery, zrnitosť obrazu, šedivo-zelenkavý filter, suverénne herectvo. To sú ingrediencie vypätých dialógov a súbojov na diaľku, v ktorých je medzi hercami pnutie a chémia, postačujúce na tucet vzťahových filmov. Aj keď predstavujú „ostrovy pokoja“, udržiavajú atmosféru. Nie sú len výmenou informácií, ale hrami o prevahu, o moc: buď s Bournom, alebo dvoch protichodných vízií fungovania CIA (a bezpečnostných agentúr vôbec) reprezentovaných Noah Vosenom a Pamelou Landy. Studená vojna, studnica mnohých inšpirácií, je vystriedaná bojom o moc v rámci mocenskej a bezpečnostnej štruktúry jedného štátu. (Áno, toto je zvyčajne pole pre Tonyho Scotta.)
Bournovo ultimátum je o súboji vyrovnaných protivníkov. Jasonovi prenasledovatelia (a de facto aj ciele) nie sú ani hlúpi, ani (bojovo) neschopní. Inteligenciu sympatickú divákom zastupujú ženy – popri Pam Landy je to aj Nicky Parsons. A ani o tom nepríjemnom, o Noah Vosenovi, nemožno povedať, že je idiot. Len je trochu zaslepený túžbou po neobmedzenej moci v boji s každým nepriateľom štátu. Rovnako aj zabijaci vyslaní do akcie nie sú len tak hockto. Myslím, že bolo Damonovi len na prospech, že Greengrass zvolil ten štýl réžie a choreografie súbojov na telo, ako zvolil. Na Adrianovo odporúčanie som si pozrela Undisputed II: Last Man Standing. Film na úrovni piatočnej lundgrenovky, ale čo tam predvádza Scott Adkins (ostreľovač z Waterloo Station a z autonaháňačky a zo strechy v NYC), je jednoducho fascinujúce. Obdivovateľky dnes už pekne drsného (ano!) Damona si tak len vydýchnu, že v najskvostnejšom hand to hand kombate (v Tangier) je Bourneovým protivníkom „len“ Dash (Joey Anash).
Matt Damon je Jason Bourne. To tvrdí plagát (úplne dobre vytvorený) a má pravdu. Ak budete mať možnosť, skúste si pozrieť ešte raz Agenta bez minulosti a Bourneov mýtus a všímajte si nielen Bourneovo „od-stávanie sa“, ale tiež Damonovo stávanie sa. Z vyplašeného muža, ktorého šokujú vlastné reakcie na muža s fixným cieľom, ku ktorému ide cez mŕtvoly, aby mohol citovať iného agenta, ktorého zabil (Profesor – Clive Owen). Bournovo ultimátum vo všeobecnosti združuje hercov, ktorí sa ukazujú vo svojom najlepšom. U niektorých sa to akosi očakáva: David Strathairn, Joan Allen, či Albert Finney v minirole „mozgu“ tréningových programov. Iní v Bourneovom mýte vzbudili zvedavosť a očakávania: reč je o Julii Stiles, ktorá herecky nahrádza Franku Potente. Svojím spôsobom dostala šancu, akú mala Anne Hathaway v Skrotnej hore.
Dostali sme sa na začiatok. Jason Bourne sa vrátil domov. Jeho cesta predstavovala to najlepšie zo špionážno akčných filmov s európskym šmrncom, paradoxne v poslednej dobe najvýraznejšie zastúpeným Američanom Johnom Frankenheimerom (Ronin; 1998). On sám je pokračovateľom línie variácií Melvillovho Samuraja Jeffa s Delonom, či Wooovho Zabijaka Jeffreyho s Chowom. Užili sme si s ním pekných päť rokov od Limanovho Agenta bez minulosti v roku 2002, keď bol najmä akčný, cez postupne sofistikovanejší Greengrassov Bourneov mýtus v roku 2004. Na Bournovo ultimátum sa čakalo o niečo dlhšie, no stálo to za to. Minimálne, keď si na záver filmu uvedomíte jeho pointu a vaša tvár podvedome skopíruje výraz Nicky Parsons.
The Bourne Ultimatum (USA, 2007, 111 min.)
Réžia: Paul Greengrass. Scenár: Tony Gilroy, Scott Z. Burns, George Nolfi. Kamera: Oliver Wood. Hudba: John Powell. Hrajú: Matt Damon, Julia Stiles, David Strathairn, Scott Glenn, Joan Allen