DVOJITÁ HRA

Príbeh pozostáva z troch línií, pričom každá z nich spadá do inej subžánrovej kategórie. Tvorcovia pod hlavičkou komédie spájajú prvky špionážnych filmov (konkrétne z prostredia priemyselnej špionáže), zlodejských filmov a romantických komédií s témou súboja pohlaví. Tri žánrovo rôznorodé línie sú navzájom prepletené do jednej tak, že jedna bez druhej by nedávali zmysel. Snímka preto pôsobí kompaktne a vyvážene, čo je treba prirátať Gilroyovi ku cti, lebo toto dielko mohlo ľahko skončiť ako neurčitý žánrový zlepenec. No výnimočný príbeh by mal ponúknuť viac než na prvý pohľad bezchybnú konštrukciu situácií, uveriteľnú v rámci žánrovej licencie.

Kým špionážna línia a zlodejská línia sú štandardné (niet čo vyzdvihovať, niet čo kritizovať), skutočne problematická je romantická línia, respektíve vývin vzťahu hlavných hrdinov. Nemá dostatočný priestor, hoci ho má približne rovnako veľa (ak nie o čosi viac), ako ostatné dve línie, a aj ten priestor, čo má, zostáva nevyužitý. Ústredná dvojica je v dobrej polovici spoločných dialógov nútená suchopárne rozoberať podrobnosti svojho plánu. Navyše veľká časť ich spoločných scén má skôr melodramatický, ako komediálny charakter. Vzájomné slovné prestrelky, hádky, názorové výmeny a najmä doberanie sa by sa dali zrátať na prstoch dvoch rúk.

Dvojitá hra mohla byť modernou variáciou filmov ako Šaráda alebo Ako ukradnúť Venušu. V mnohom aj tieto klasické dielka pripomína, no zlyháva tam, kde bola ich najväčšia sila, teda v interakcií medzi ústrednou dvojicou. Iste, Julia Roberts a Clive Owen možno nie sú Audrey Hepburn a Cary Grant, ale problém v tomto prípade je, že scenár im ani nedal možnosť vytvoriť podobný pár. Obaja sa do svojej role dokonale hodia a na plátne im to spolu sluší, ibaže keď ich „najsexi“ scéna je tá úplne prvá a v ďalšom priebehu už mnoho podobných niet, je to pri tomto type filmu problém. Zato Paul Giamatti a Tom Wilkinson v úlohách šéfov konkurenčných korporácií dostali lepšiu príležitosť predviesť sa a patrične ju aj využili, i keď Giamatti predvádza „len“ variáciu na vyšinutého chlapíka, ktorého si po Owenovom boku zahral už v úlete Shoot 'Em Up a Wilkinson v podstate hrá toho istého noblesného bossa, čo v gangsterke RocknRolla.
 
Množstvo vycentrovaných záberov, chladné svetlo, prevaha studených farieb a ďalšie prostriedky dodávajú Dvojitej hre atmosféru nie úplne nepodobnú tej z Michaela Claytona. Lenže to, čo dokonale svedčí dráme z právnického prostredia pôsobí zvláštne v letnom oddychovom filme. Tony Gilroy mohol nakrútiť dobrodružnú romantickú komédiu o súboji pohlaví pre dvadsiate prvé storočie, ale nepodarilo sa mu to, pretože svet luxusných funkcionalistických kancelárií a v súčasnom Hollywoode populárne poukazovanie na praktiky bohatých a mocných inštitúcií, sú mu zjavne bližšie, ako romantika.