DEVÍNSKY MASAKER MASAKRUJE ŽÁNER ...

Zábery na Harmana striedajú „fetišistické“ detaily jeho páliacej zbrane, prázdne nábojnice spomalene padajú na zem, krv sa efektne rozstrekuje, ale vrcholom je, že k tomu hrá úderný metal. Skrátka, celý masaker je nakrútený ako ten druh scén z akčných filmov, keď hrdina vezme konečne zbrane do ruky a začne efektne likvidovať hordy nepriateľov. Žiadna snaha o objektívne chladný pohľad a už vôbec žiaden súcit s obeťami, namiesto toho estetizovaný obraz masakra predložený ako atrakcia. A takéto scény sa striedajú s „hovoriacimi hlavami“ príbuzných obetí a s „drsne“ autentickými zábermi. Len jeden jediný moment nestratil v tomto šialenom kontexte silu – reálny záber sledujúci dvojicu zisťujúcu z diaľky cez policajné zátarasy, že zastrelený muž na chodníku je ich príbuzný.

Film je propagovaný s tým, že hrané štylizované pasáže ho majú spraviť divácky atraktívnejším. Podľa tvorcov je divák zrejme taký idiot, že keď príde do kina na dokumentárnu rekonštrukciu, potrebuje vidieť nábojnice spomalene padať na dlážku, inak sa bude nudiť. A ak chce niekto štylizovaný masaker či efektné akčné scény, prečo by mal chodiť na dokument? Aj tie najslabšie a najlacnejšie filmy príslušných žánrov ponúkajú to, čo hrané pasáže Devínskeho masakra v podstatne väčšom rozsahu, veľkolepejšie a hlavne zasadené do takého kontextu, že sa na tom skutočne dá – minimálne potenciálne – zabávať.

Zavádzanie

Štylizovanosť a snaha navodzovať „žánrové atmosféry“ prenikla aj do faktového prehovoru rozprávača. Hneď v úvode je stručný historický exkurz o rozmachu bratislavských sídlisk v období normalizácie, o pripojení priľahlých obcí a o tom, ako na týchto sídliskách začala po revolúcii prekvitať kriminalita. Konkrétne o Devínskej novej vsi sa tu potom hovorí ako o mieste, kde drogy predávajú „údajne aj 14 ročné deti“ a kde vládne napätie medzi starousadlíkmi a prisťahovalcami z panelákového sídliska. Druhá informácia ma ako človeka dobre poznajúceho Devínsku mimoriadne pobavila, ale aj ak by tu také voľačo existovalo, ako to súvisí s Harmanovim prípadom...?

Samozrejme tu nespochybňujem, že na bratislavských sídliskách je výrazná kriminalita, a že existujú problémové bytovky, či celé časti sídlisk, avšak vo filme v tomto smere nezaznie jediný relevantný fakt o tom, ako je to v Bratislave so zločinom či problémovými nájomníkmi (neplatičmi v mestských bytoch a podobne). Namiesto toho sú tu samé „tajomné a hrozivé“ náznaky sprevádzané farebne filtrovanými zábermi na zanedbané detaily panelového sídliska. Miera zovšeobecnenia je tu tak výrazná, že človek nepoznajúci Bratislavu by mohol usúdiť, že tu prebieha nejaká vojna drogových gangov v mexickom štýle. Zrejme je však naivné očakávať presné informácie od filmu zavadzajúceho už samotným názvom. Devínsky masaker odkazuje k Devínu a to je iná mestská časť ako Devínska nová ves.

Protirečivosť

Pokiaľ ide o uhol pohľadu, je možné dokumentárne snímky zjednodušene rozdeliť na dve základné skupiny - „objektívne“ a „angažované“. „Objektívne“ prezentujú rozmanité fakty, názory na problematiku a podobne nestranným spôsobom, naproti tomu „angažované“ sú rozprávané z určitého hľadiska, záujmového, ideologického, z pohľadu konkrétneho jedinca a podobne. Oba tieto prístupy sú absolútne korektné.

Devínsky masaker sa sám otvorene proklamuje ako nestranné zhrnutie faktov a na prvý pohľad tak môže pôsobiť, no v skutočnosti sú jeho rozprávanie a aj samotný rozprávač až neskutočne protirečiví. Pomerne veľký priestor tu dostanú príbuzní obetí, zaznejú tu názory susedov tvrdiacich, že vyvraždená rodina nebola nejako problémová a správala sa k ostatným susedom slušne, v závere rozprávač odsúdi zväčša anonymné („internetové“) názory zľahčujúce, či dokonca oslavujúce Harmanov čin ako žiaduci zákrok proti asociálnym príživníckym Rómom (mimochodom vyvraždená rodina nebola rómska, čo vo filme tiež zaznie).

Na druhej strane práve „pro-harmanovskému“ názoru patrí vo filme posledné slovo, aj text skladby v záverečných titulkoch je rozprávaný z naratívneho hľadiska strelca, podobne ako už rozoberané hrané scény. Avšak spečatením toho všetkého je, keď rozprávač pri opise začiatku bezhlavej pouličnej paľby konštatuje, že potom Harman začal strieľať na nevinných. Prečítali si autori po sebe svoj komentár, keď ho napísali? Uvedomujú si, že takto označili zabitú rodinu za vinnú? Na základe konvencie vnímame faktového rozprávača v dokumente ako entitu prezentujúcu objektívne informácie, ak tento rozprávač sprostredkúva subjektívny názor, alebo niečo nejednoznačné malo by to byť ako také označené, inak to nemá divák ako rozpoznať. Takýto rozprávač je navyše vnímaný ako zástupný hlas tvorcu. Tvorca nám ručí za správnosť sprostredkovaných informácií. Spomenutým výrokom o (ne)vinne obetí v kontexte ďalších zmienených prvkov sa tvorcovia postavili na stranu zľahčujúcu, či hľadajúcu pre Harmanov skutok ospravedlnenie.

Rétorika tohto filmu trochu pripomína argumentáciu obhajcov Harmana. Tí zdôrazňujú jeho údajný konflikt so zabitou rodinou a akosi do úzadia odsúvajú, že Harman vyšiel na ulicu a pálil po kde-kom, čo sa tiež neobišlo bez obetí a vážnych zranení (pritom nebyť tejto pouličnej streľby, z prípadu by sa nestala domáca mediálna udalosť roka). Podobne aj snímka túto časť vrahovho činu akosi odsúva do úzadia, obete a svedkov (až na postreleného policajta) skôr len tak mimochodom spomenie, no veľmi sa o ne nezaujíma a namiesto toho začne rekonštruovať skôr postup polície. Dosť priestoru v tejto časti dostáva minister vnútra a šéf polície, no tí pochopiteľne nepovedia mnoho zaujímavého a skôr len obhajujú kvalitu zásahu policajtov.